Chorvátsky Omiš je veľmi komplexné a rôznorodé miesto, dnes sa vyberieme na kratšiu, 2-3 hodinovú prechádzku náučným chodníkom z usadlosti Zakučac. Toto miesto je zároveň náboženským pútnickým miestom a nachádza sa tu aj vodná prečerpávacia elektráreň. Pestrosť Omišu a jeho okolia už len doplní neďaleká skalolezecká oblasť. Parkujeme na brehu riečneho ramena v tieni stromov. Na presun od juhu Omišu sme dnes použili aj čerstvo otvorený tunelomost, ktorým me sa vyhli prejazdu centrom. Hlavným bodom dnešného programu budú netradičné výhľady na m

V noci z nedele na Troch kráľov nadzigalo snehu v Turci neúrekom, asi 2,5 cm. Predtým pár dní asi 1,5 cm. Aj by som si povedal, že počkám, kým to množstvo sadne, ale zrazu volá J.J., že jej volal dáky kamoš, že na Chleb SA DÁ OD PARKOVISKA na Zajacovej a že horná polka Generála sa dá aj zlyžovať! Pretože zmysel pre nezmysel mám dobre vyvinutý, neváhal som a čuduj sa svet, o hodinu už sme sa obúvali do lyží pri posledných domoch v Šútove!!! V podstate som sa obetoval, aby nebola len sama za divnú. Ale fakt, aj viac tam bolo (možno až 4,2 cm), čerstv

Nenápadný kopec v sz časti Veľkej Fatry, nad Podhradím, menej navštevovaný ako susedná Katova skala. Ale trochu vyšší, tak výhľady grandióznejšie a na všetky strany. Aj Západné Tatry odtiaľ vidno. Síce na vrchol nevedie turistická značka, ale ľudia tam chodia, preto aj v závejoch napadaného bukového lístia je chodník hore identifikovateľný. Inak aj poriadne strmý, ale to je len záver výstupu, inak pohoda po lesných cestách. A tie boli čiastočne motiváciou ísť hore práve koncom roka – lebo inak sú často dosť blatisté (veď ako v hospodárskyc

Najstarší a okrúhlo desaťkilometrový sílvestrák na Slovensku (teraz v konkurencii ďalších siedmich) sa dožil 43. narodenín, zároveň už 13. raz ho mal pod organizačným patronátom „pan pšeceda“ Dano Konečný a jeho Turčiansky Amatérsky Triatlon. Takže kvalita garantovaná tradíciou. Akurát, že posledný deň v roku teraz pripadol na utorok, akože pracovný deň, a ešte aj na dosť nepríjemné počasie. Našťastie sa to prejavilo na účastníckych počtoch presne naopak, lebo počet odštartovaných sa zas o niečo priblížil „vysnívanej“ dvojstovke

Ale samozrejme obchvatom, aby sa to rátalo. Cez niekoľko parádnych vyhliadkových braliek, takých typických pre Strážovské vrchy: Sokol, Košecký hrad, Rohatá skala, Ostrá Malenica, Jelenia skala. Takže by sa to mohlo teoreticky volať aj Strážovské vyhliadky mimo základný výber - druhá časť . Medzi vyhliadkami kadejaké cesty, za sucha inak príjemné, po predvianočných dažďoch ako kde. Niekde pod nohami sucho - lístie či šotolina, niekde blato topánky vyzúvalo, niekde trochu aj primrznutô bolo. Noc mala byť jasná, tak podľa predpovede to malo síce primrzn�

St. Moritz - Val Roseg. Po jedenástich zimách strávených v tejto oblasti, po vyše stovke samostatných skialpových vrcholov, po trojčíselnom počte skialpových článkov z okolia už je prirodzené smerovanie ku vzniku článku tohto typu. Mojou motiváciou je samozrejme aj akási rekapitulácia snaženia, zhrnutie množstva tipov a užitočných informácií a v neposlednom rade tu ide aj o snahu upozorniť na skialpovú oblasť, o ktorej mám pocit, že sa jej nedostáva pozornosti, akú by si svojimi parametrami zaslúžila. Úlohou tohto výberu je upozorniť na najkrajšie skial

Priamo z intravilánu Zvolena, z Môťovej, vyráža na juhovýchod dolina Pomiaslo. Cyklosmerovník hneď pri hlavnej síce ukazuje do Kráľovej 8,7 km, ale prvý kilák je pomedzi domy, tak hore-dole. Potom kostolík, pravouhlá zákruta doprava k potoku a stúpanie začína, poznávacím znamením je okrem sklonu špeciálny kvetináč pred jedným domom, vyrobený zo starého Trabanta. Stúpanie je také (ako by profík povedal) hákové – žiadne brutálne steny, na Strave len niekde prebliklo 10%. Ale zachrtiť sa dá a kto nechce, povozí sa. V príjemnom prostredí tienistej d

12. decembra 2024 sa v prednáškovej sále Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici odohrala rozsahom malá, až komorná beseda, ktorej sa síce nezúčastnilo príliš veľa ľudí, ale tí podstatní tam zväčša boli. Debatovalo sa o novonarodenej knihe, ktorá je ale svojím obsahom aj rozsahom určite zásadná pre dokumentáciu histórie skialpinizmu na našom území. Perfektne nadväzuje na známe knihy Bohuša Štofana o horskom a extrémnom lyžovaní (a nielen na ne). Autor knihy Stanislav Melek - pamätník, organizátor pretekov, inštruktor, a najmä stále aktív

Nie je zatiaľ veľa lokalít, kde sa dá mimo asfaltky alebo zjazdovky. Takže tu pár fotiek ani nie zo samotného strediska, ale zo zvážnic a turistických chodníkov pod hrebeňom medzi Krížavou a Minčolom. V podstate rozšírenie minulotýždňového aktuáliku, len aj z trochu iného kúta. Síce furt málo snehu (len pocukrovalo ten starší), základ skoro žiadny, ale na miestnych pasienkoch to stačí na výšľap. S lyžovaním je to horšie, niekde až prudko nemožné, ale na to je tu zjazdovka a cesta. Takže návod ako na to: zaparkujeme na zákrute pri Partizánskej

Posledný deň v Čiernej Hore: už sa autobusom z „base campu“ v  penzióne SUTOMORANKA nikam nejde, len večer priamo domov, a to bude iná morda! Väčšina preto volí vylihovanie pri mori a príbuzné neaktivity, ale niektorým premotivovaným to nedá, nad mestom je predsa taký náááádherný kopec! Má 1183 alebo 1190 m - údaje sa rôznia, aj názvy (na starších mapách je Sutorman). Je s prehľadom najvyšší v blízkom okolí, takže ponúka kruhové výhľady (samozrejme vrchol je úplne holý) – smerom do vnútrozemia až na najvyššie body pohorí Durmitor a P

Lebo prvé snehy už dorýpali chlpatí pred vyše týždňom a čakalo sa, čo prinesie druhý snehový front. Do Čiech kalamitu, k nám ako vždy len poprašok, aj keď predpovede najskôr hovorili o slušnej nádielke. Dole v meste sa to rovno aj topilo, na ceste na Hole teplota tiež skákala okolo nuly, tak ak pôjdete hore autom, bacha – je tam na viacerých miestach slušne mydlovo. Na rampe nikto, tak sa obmedzenie vjazdu veselo nedodržuje, treba počítať so šialencami v protismere. Ale dobrá správa: dá sa od parkoviska, a keby len od jedného. Od toho hore v stredisku

No nevedel som, či druhý novembrový víkend nebude zároveň posledný tohoročný, vhodný na serióznejšiu mtb-turistiku. Lebo potom malo trochu zapršať, tak že už to do jari neoschne, len zamrzne. A po blate sa mi v tej kose moc jazdiť nechce. Inverzia už zariadila aj nočný mrazík, tak som čakal vari do deviatej, kým slnko ako-tak ohreje svet. Ani sa mi nechcelo niekam ďaleko, tak že pohľadám nejaké nové cestičky na domácom ihrisku. To sa mi už často nestáva, no teraz nastala príležitosť. Lebo námet som dostal cez týždeň cestou do roboty (vďaka). Cesty pod

Tento obľúbený nízkotatranský kopec tu na Vetromagu už máme párkrát, v režime turistickom aj pretekovom (odkazy sú dole pod textom), tak škoda dlho vypisovať. Samozrejme ale treba spomenúť trasu, lebo možností je tam viac a táto tu ešte nie je. Čiže v pláne bol okruh: zo Závažnej Poruby, od vlekov na Opalisku, po žltej Suchou dolinou do sedla Rakytovica, po zelenej traverzom pod Kúpeľ, po modrej cez vrchol dolu do Iľanova a záver popod les nazad k autám. Lebo tentokrát to bol poriadny „družstevný zájazd“, ktorý sa nejakou náhodou podarilo zorganizov

Údolie Valtellina - Tirano. Nie sme ďaleko od Bormia, Livigna, Stelvia, od Berninapassu či od passo Gavia. Legenda Mortirolo je hneď tu vedľa. Sme v žiletkárskom raji... Okrem iného. Stúpanie ako dva Sliezske domy za sebou, úzka cestička, neustále serpentíny bez prerušovania rovinkou, kvalitný, miestami nový asfalt, každá serpentína označená infotabuľkou a niečo, čo snáď ani nemôže byť pravda: zákaz vjazdu autám! Toto je passo Guspessa - nenápadné, v hustom lesíku ukryté stúpanie hneď vedľa Mortirola. Vzhľadom na to, že som toto leto išiel opäť aj n

V Štiavnických vrchoch ozaj nie je problém natočiť desiatky kilometrov krásnou krajinou a okolo zaujímavých miest, stačí trocha plánovania. Cesty vhodné pod kolesá sú skoro všade, skôr je niekedy problém správne si vybrať alebo odbočiť. A potom, ako sa tam s bajkom dostať a nemusieť použiť auto. Lebo Štiavnická Anča premáva len zriedka a len od severu, od Hrona. Takže tentokrát bola východiskom zvolenská stanica a na programe boli okrem zvyškov najväčšej našej sopky (presnejšie jej najvýchodnejšieho podcelku Skalka) aj výbežky Javoria a Pliešo