Čo už písať o Kremnických vrchoch? Hádam každý vie, aký je to v zime raj pre bežkárov. Z oboch strán – bystrickej aj kremnickej. A stále sa to tam zlepšuje. Lebo je tam hustá sieť lesných ciest, či už tých historických, novších lesohospodárskych alebo tých špeciálne pre Bielu stopu vybudovaných. A ďalšie pribúdajú alebo sú čistené a udržiavané. Najmä okolo Skalky to na mapách vidieť. V ostatných rokoch sa aktivizuje aj OZ Kordícky hrebenák – ktorému napríklad môžete prispieť do kasičiek aj priamo v teréne. Na leto je ale dôležit

Tieto dva známe etnografické regióny susedia na juhu chotármi Zázrivej a Terchovej a severnejšie chotármi Oravskej Lesnej a Novej Bystrice. Cestičiek kadejakých tam je, dali by sa takmer dokonale tie chotárne hranice kopírovať. Ale som si to zjednodušil, lebo som (aj kvôli spojom) vyrazil z centra Zázrivej na hrebeň Oravskej Magury po zelenej. A samozrejme na severe som nepotiahol až na štátnu hranicu. O prechádzku išlo a nových miest spoznanie – žiadna naháňačka! Na konci ostalo dosť času aj na kultúrne vyžitie - prechádzku skanzenom vo Vychylovke. Tak

No čo nám to tá korona spravila? Skrátila Stíhačku na polovicu, len na „detskú“ trať po Čertovicu! Alebo slovami hlavného riaditeľa letovej prevádzky Ľuba: pri súčasných obmedzeniach súvisiacich s pandémiou boli len dve možnosti – buď nič alebo to spraviť v kratšej verzii. Nie je asi vôbec sranda rozhodovať sa a vybavovať niečo v januári, keď nik nevie čo sa bude dať v lete. Každopádne vďaka za rozhodnutie pre tú druhú možnosť a samozrejme vďaka všetkým orgom a dobrovoľníkom za „unuváciu“. Odrazila sa potom tá neistota pandemická a

Cestné sedlo Vagnár sa nachádza na takej nenápadnej ceste ktorá vytvára skratku medzi Breznom a Čertovicou. Pri tomto smere je isto výhodné ju použiť. V sedle Vagnár vyrástla v poslednom čase veľká koliba vyzerajúca ako prerobená stodola. Pohansko to tu volajú a aj tu môžete hneď pri ceste dostať občerstvenie. Smerom z Vagnára na sever je možné dostať sa lesnými zvážnicami až na Čertovicu a pozitívnou novinkou týchto končín sú isto v zime upravované bežecké stopy. My ale zo sedla Vagnár vyrážame po poľnej šotolinovej ceste smer Dedečkova chata, s

Počas vrcholiacich júlových horúčav u mňa jednoznačne vyhráva cesta nad terénom, teda aspoň čo sa bicyklov týka. A keď ešte treba niečo v práci vybaviť a to je 70 kilákov ďaleko, no nezneužijem to na výlet? Domáci žiletkári, čo okolo Kremnických vrchov bývajú, samozrejme poznajú – to koliečko asi stokilometrové, cez Šturec aj Kremnické Bane... Častá tréningová trasa, ale dá sa aj na výlet využiť. Dajú sa tu hlavné cesty čiastočne aj obabrať, a teraz to dupľom láka, lebo na viacerých (predtým katastrofálnych) miestach len nedávno pribud

Niekto by si povedal, že motať sa po rozhicovaných planinách Slovenského krasu v čase najteplejších letných dní nie je moc dobrý nápad. Ale po výcviku na Hriňovskej stovke mi to akosi nevadilo – a keď už som sa v tom Above ocitol, bolo treba niekam vyraziť... Zádielska dolina (kaňon, tiesňava, ako kto chce) ako čerešnička na torte, samozrejme – ale bolo treba aj iné poobzerať a ku spojom sa dostať, takže z toho vzniklo koliečko z Turne cez hrad a odtiaľ na hranu Zádielskej planiny, skoro ráno, kým teplo nezabíja :-) Potom únik dole do tiesňavy a z�

Cesta Márie Szechy alebo ako sme blúdili divočinou O ceste Márie Szechy som počula už dávnejšie pri návšteve hradu v Muráni... Vtedy som ešte netušila, že je možné aby človek nejakú takúto trasu prebehol (haha), o ultra som vedela len z časopisov a myslela som si, že také niečo dokážu iba nejakí africkí muži, čo bežia bosí po vyprahnutej zemi . Časom som začala behávať viac a viac a zrodil sa sen, že by som také niečo dokázala možno aj ja. Z rozprávania Lukáša som pochopila, že možné to je. Už vtedy som myslela aj na túto trasu, aj keď mi

Veľká len názvom, inak nenápadná dolinka na severe Turca, ústiaca svojím potokom do Váhu v Nolčove. Tiež ju asi na piatich kilometroch „postihol“ okolo roku 2010 nový eurofondový asfalt, takže dnes je to parádny tréningový terén pre žiletkárov, vhodný na horúce letné dni. Bonusom sú tri studničky cestou hore a nie veľmi strmý sklon. Len v spodnej časti jeden „schodík“ v zúženej časti doliny a horný asi kilometer – to sú tie najprudšie miesta. Prístup jednoduchý: buď po tichej, ale kopcovitej ceste SNP od Sučian cez Podhradie (chce to najmä

Deň pred začiatkom mojej letnej pracovnej sezóny sa nechystám na nejakú ďalekú objavnú jazdu. Z Val Rosegu sa na bajku vyberiem teda len do okolia St.Moritzu. Cieľom je čo najkrajšie pojazdenie, tak aby to dávalo zmysel do kopca i dole. Z Celeríny vyšliapem hore už známymi serpentínami cez Marguns na Corvigliu. Akurát opravujú kvalitnú šotolinovú cestu, je to isto prírode bližšia voľba ako asfalt. V lyžiarskom stredisku sa v lete sústredia na horských cyklistov. Je tu niekoľko upravených trailov a väčšina jazdcov sa vozí hore lanovkou. Predbiehajú ma aj ele

Veľmi zaujímavá a veľmi nevšedná kniha od známeho publicistu (syna filozofa Milana Šimečku a otca europoslanca Michala Šimečku), ktorého poznáme skôr ako intelektuála, redaktora, novinára, spisovateľa a tak, ale zrejme nie ako telocvikára :-) Takže knižka už na prvý pohľad a dotyk „klame telom“ a to poriadne. Lebo klame názvom, rozsahom aj obsahom. Prvé klamanie: viac ako názov ju vystihuje dlhší podtitul „Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli“. Ozaj to nie je príručka či učebnica telesnej výchovy, ale poriadna d�

Konečne prvá „živá“ stovka tejto sezóny, nie iba virtuálna, hurá!!! Takže hneď skraja patrí vďaka organizátorom za úsilie, že to riskli a posnažili sa prichystať akciu napriek pandemickým obmedzeniam. Aj keď našťastie tie sa už zmierňujú, vieme. Na rozdiel od teplôt, ktoré sa zmierniť odmietli a rozhodli sa vyrovnať tým brutálnym z prvého ročníka. Našťastie o trošku zaostali, ani tak dusno nebolo a aj vetrík pofukoval. No aj tak kvalitný mordor. Mal som dojem, že aj tie mraky, ktoré nad nás zablúdili, sa naschvál vyhýbajú slnku a nie a nie

Na raňajky SIS double espresso,banán a z Popradu vyrážam ráno o šiestej. Už minulý rok po úspešnom Everestingu na Sliezskom dome som si povedal, že nasledovať bude výlet zemepisný. Veď nielen výškovými metrami je človek živý... Čriepky okruhu som skladal dlho, niektoré som si pamätal spred mnohých rokov a čakalo ma na trase aj dosť objavovania a úsekov, ktoré som nepoznal. Na tento prípad perfektne pomohla stiahnutá mapa v smartfone. Na začiatku cyklochodníkom do Svitu, odtiaľ asfaltkou do Lopušnej doliny. V jej závere vchádzam do terénu a šotolinou lú

Na „výjazdovej redakčnej porade“ sme sa v polovici júna ocitli aj pri známom Kráteri vo Vyšných Ružbachoch, kde je síce kúpanie zakázané, ale oproti nedávnej minulosti zároveň možné na vlastnú zodpovednosť (ako hlási veľká tabuľa) – také slovenské :-) Ale najmä sme sem prišli jemne sa poprechodiť po okolí. Turistické smerovníky pod kúpaliskom sú poriadne naježené šípkami, na parkovisku pod kúpeľmi je mapa poriadne farebne dočiaraná turistickými, náučnými aj cyklistickými trasami, len si vybrať... Trochu sme špekulovali, ako to zladiť s 

Väčšinou nadávame, keď sa na lesné cesty lejú tony asfaltu (väčšinou z eurofondov). Ale má to aj svoje výhody pre „žiletkárov“ a tu je jedna z nich, na severe Turca. Krivánska Fatra nie je „svetoznáma“ svojimi dolinami, ale do Sučianskej chodím od r. 2013 na cesťáku veľmi rád – lebo niekedy vtedy tuším položili až hore nový koberec. Už som dlho nad tým uvažoval, ale keď Imroman na MTBikeri môže takéto chuťovečky robiť, prečo by sme aj my tu nemohli mať niečo, však? :-) Skromnejšie síce, bez profi videa, ale aspoň fotky a gpx ako návod,

Pri týchto ultravýmysloch mám rád, keď majú nejakú logiku, keď to nie je len bezduché naberanie kilometrov a výškových metrov. A Majo jednu takú logickú líniu vymyslel a aj sa s myšlienkou podelil: chcel ísť z domu (z Turian) cez hrebeň Krivánskej Fatry a Oravskej Magury do Námestova. Okrem nástupu na hrebeň a zostupu do cieľa je to navyše jednofarebná, červená linka. Také sú najlepšie. A vraj ma vezme so sebou. Srdco bulvárneho reportéra najskôr zaplesalo (bude fotomodelka), ale hneď aj padlo do gatí, lebo som nameral dobrých 70 km a po antibiotik