Sedlo Zbojská – Čertova dolina – Kučelach – Fabova hoľa – Pohronská Polhora. Zbojnícka skupina Jakuba Surovca operovala v okolí ani nie dva roky (1739-40), a aká je z toho legenda! Hlavne pre turistiku využiteľná, takže som tiež využil Náučný chodník Jakuba Surovca, na úvod. Je to atraktívny okruh cez krásnu, divokú Čertovu dolinu, so začiatkom aj koncom v sedle Zbojská, takže som naň naskočil priamo z autobusu. Nebol som tu už takmer 15 rokov, takže som často porovnával (starý report TU ). Miestne chodníky tu boli kedysi značené symbolom skrí�

Presnejšie zo Svitu do Podturne, po lúčnych a lesných cestách v podhorí Kozích chrbtov a Nízkych Tatier. Obchvatom Smolníka (995 m) do Lopušnej doliny, ponad Šuňavu a Važec ku železničnej stanici vo Východnej, ponad Biely Váh po cyklotrase k Čiernemu Váhu pri Kráľovej Lehote a poza Mních (1150 m), Selnice (1244 m), Zápač (884 m) a Kameničnú (928 m) do Liptovského Jána. Nenáročné jazdenie, lebo ozaj buď po lúkach, alebo po dobrých lesných cestách. Len zopár krátkych, rozbitejších, strmších úsekov, kde treba dobré nohy a techniku. V prvej čas

Tento rok sme sa prvýkrát rozhodli navštíviť 4-dňový Medzinárodný horolezecký filmový festival v Tepliciach nad Metují. Hoci ide už o 42. ročník, veľa informácií o tom, čo od takéhoto podujatia očakávať, sme nenašli. Vyrazili sme teda s otvorenou mysľou a nejasnými očakávaniami. Už vo štvrtok nás prekvapila atmosféra mesta. Hneď bolo jasné, že pôjde o väčšie podujatie, než sme si predstavovali – Teplice doslova praskali vo švíkoch ľuďmi aj energiou. Miesta, kde sa festival odohrával Hlavné dianie sa sústredilo na štyri lokality: v mestsko

Keď sa vlani H100 zmenšila na KT, som si zafrfľal, že to nie je „dospelá“ stovka. Teraz bez tréningu som bol naopak dosť rád. Aj niečo kratšie (detské) by som bral namiesto týchto „tínedžerských“ 78 km. Ale som sa teda aspoň pokúsil pripomenúť nohám, čo je to „behať“. Asi 5x, od júlovej Stíhačky. Telo si vraj pamätá, netreba to s tréningom preháňať – skôr si intenzívne predstavovať, aké to je, behať. Tak som si. Takto vyladený som v piatok večer naložil do Červeného Šípa jednu hyenu a jeden „predvoj zadného voja“, smer Kokava nad

Znovu sa objavila požiadavka na „sprievodcovské služby“, a zároveň bolo treba zvoliť lokalitu, ktorú svojimi búrkami nezasiahne a nezamočí prechádzajúci front. Takže padla voľba na južnú časť Žiaru medzi Turčianskymi Teplicami a Handlovou, kde je na mrte pevných (aj asfaltových) lesných ciest a už ten kút máme tu na Vetromagu viackrát zreportovaný (odkazy sú dole). Technicky to nie je náročné jazdenie, zato ale ani výhľadov nie je veľa, väčšinou sa ide lesom. No také príjemné je to, že sa môžu dvaja vedľa seba v pohode vykecávať za jazdy.

Košice - Smolník - Rožňava - Jelšava - Hnúšťa - Hriňová - Očová - Zvolen, asi 240 km a 4200 výškových. Táto trasa ma lákala už dlhšie, lebo je okrem iného ukážkou, ako sa aj na cesťáku dá robiť (v podstate) turistika po tichých okreskách, zaujímavých miestach, peknou krajinou. Ozaj celý deň nula áut, najčastejšie kamión – klaničák. Aj vďaka profilu ako píla nuda nehrozí, kráááásne stúpania sú tam. Navyše v ostatných rokoch ozaj veľa tých „zabudnutých“ ciest dostáva nový povrch, tak ani na žiletke nie je jazdenie po nich utrpením.

Skalnú vežu, nachádzajúcu sa v masíve Ostrvy v Mengusovskej doline vo výške cca 1890 m n.m., asi netreba nikomu zvlášť predstavovať. Prvý zaznamenaný výstup z roku 1904 patrí Johannovi Franzovi a Ernestovi Dubkemu, ktorý ju pomenoval (pravdepodobne na počesť svojej ženy) Alžbetina veža. V apríli roku 2017 som už bol celkom zabehnutým tatranským kamzíkom, ale na Ihlu som sa vybral prvýkrát. Inšpirovaný článkom na Vetromagu, tešil som sa na nejakú tú dvojku-trojku obtiažnosť. Lano so sebou nikdy nenosím, v Tatrách mi chýba už len jednociferné číslo vr

KOKAVA TRAIL o dva týždne, sakra!!! Po lete preflákanom na bajku bolo načase ísť sa učiť aspoň trochu behať. V teréne – dve šmatlania po asfaltovej rovine, ráno pred robotou, sa nepočítajú. Sobota polooblačná, pofrontová, skorojesenno chladná, ideál na to. Navyše sa znovu ozvala spolupáchateľka, ktorá potrebovala rozháňača medveďov a mala podobný zámer. Tam, kde poriadny ultráš nosí softflask s vodou, ona niečo ako hasiaci prístroj. Vraj protimedvedí sprej, no veľkosťou by stačil aj proti t-rexovi. OK, aspoň bude ťažšia a pomalšia, povedal

Prečo? Lebo Kraviarske, Žitné, Baraniarky – teda výrazná západná obruba doliny. A ako sa hore dostať? Predsa štýlovo, cez Sedlo na Koni a Koniarky. Dole to už také štýlové podľa názvu nebolo, ale aspoň niečo – cez Sokolie. V podstate som obišiel dolinu Veľká Bránica a nakukol do nej zo všetkých strán, lebo je neprístupná – pre turistu. Pre ťažbu dreva samozrejme hej, to vidno na fotkách v galérii. Vznikol z toho taký výživný, ledva 20-kilometrový skoro okruh od busu k busu, lebo vyskočil som v Belej – Bránici a naskočil vo Vyšných Kam

Wielká Korona Tatr (9-10. 8. 2025) 46km/6000m+ / 36hod. 16min. Odkaz na celú trasu: https://mapy.com/s/mumaboluzo Asi je zbytočné aby som tu rozpisoval chronológiu toho, že prečo a ako vznikol zoznam týchto kopcov tak prikladám článok nižšie. https://pl.wikipedia.org/wiki/Wielka_Korona_Tatr Áno malo by byť tých vrškov 15násť a možno si aj sám Piotr Mielus predtým než začal prepočítavať metre na stopy prial aby aspoň jeden kopec bol aj na územi jeho vlasti. Každopádne ak by sme doplnili do koruny 15. osemtisícovku Menguso

Alebo aj „duo fluo“ na výjazde na žiletkách, lebo keď sme dali zraz v Novom Meste nad Váhom, ako dva kancelárske zvýrazňovače sme sa už z diaľky videli. No, aspoň to bolo bezpečnejšie. Každopádne plán bol taký a aj v mapách naklikaný, že doviezť sa do Čachtíc a popod hrad nabehnúť na tiché, úzke, ale najmä dosť hladké (ani nie) okresky pomedzi kopanice. Vyhnúť sa čo najviac tým žlto značeným „hlavným ťahom“ okolo Brezovej, Myjavy a Starej Turej, spod hradu ísť viac popod Malé Karpaty na západ až do Prietrže, a potom nazad severnejši

Teda len v tých, ktoré sú turistovi prístupné: Jaloveckej, Bobroveckej, Hlbokej a Parichvoste a ktoré sa pekne z jedného miesta rozvetvujú na západnom okraji TANAPu. Lebo od polovice 20. storočia tam nevedie žiadna cesta, po ktorej by sa do ich vnútra šírili lesohospodárske „výchovné zásahy“. O ich „účinnosti“ v porovnaní s tými prírodnými je viac v skvelej reportáži Andreja Baráta TU - aj v súvislosti s jarným požiarom v Jaloveckej doline. Zatiaľ však len turistické chodníky vedú tade hore na hrebeň. Väčšinou som niektorou z dolín

Alebo z vrútockej stanice na stanicu v Tepliciach, alebo druhý raz poriadne zoznámiť príbuzných Cube AMS a novorodenca Cube Reaction, alebo teda druhý diel Rodinného mtb. Len tentokrát vlakom prišla na miesto činu spolupáchateľka, zažiadaná spoznať Turčiansku záhradku a ako správna hydrologička ochutnať niektoré z jej vychýrených minerálok. Tak som sa snažil aj trasu podľa toho namodelovať, a tak to nakoniec v podstate aj vyšlo. Dokopy necelých 70 km a necelých 1300 nastúpaných metrov, všetko po pohodlných lesných, lúčnych a aj tvrdých cestách, p

Na pohľad nenápadný, zalesnený, aj keď voči okoliu vysoký kopec (960 m) v predhorí Javorníkov, nad Hornou Maríkovou. Z Modlatína vedie hore kratšia a strmšia žltá a z Považskej Bystrice o dosť dlhšia, pohodlnejšia modrá značka, čiže akoby nič extra, pekná prechádzka. Ale! Od r. 2022 stojí na vrchole rozhľadňa a je tam aj turistický prístrešok. Hlavne ale veľká drevená socha vladyku Orgoňa a tabuľa s legendou o ňom a o jeho márnom boji proti šíreniu kresťanstva a za zachovanie uctievania starých slovanských bohov v dávnych časoch, keď

Už som si Maru obišiel na žiletke ( TU ), teraz mi napadlo skúsiť to na horskom. Pekne podhoriami Chočských vrchov, Západných a Nízkych Tatier, nie nutne po cyklotrasách, ale aby to malo logiku, estetiku, a aby z toho vznikol nejaký rozumný okruh. So začiatkom a koncom v RK, aj keď lepšie by bolo ráno začať niekde na opačnom konci, aby slnko na začiatku nesvietilo do očí. Cieľom však nebolo len hlušiť kilometre „do mŕtva“, ale potiahnuť trasu aj po zaujímavých miestach, ktorých je tam samozrejme veľa. Pri klikaní do mapy ma síce trochu prekvapila tá