Yukon - Ako sa ryba učila lietať

          ...Let bol úžasný. Keď som prvýkrát zočil základný tábor, zatočila sa mi od radosti hlava. Pár drevených chatiek na brehu krásne modrého jazera, v ohrade stádo rôznofarebných koní, široko-ďaleko len obrovská zvlnená zelená dolina lemovaná ostrými skalnatými horami. Na brehu bolo vidieť niekoľko chlapov, ako pomaly zostupujú k mólu na jazere. Opäť ma ovládlo vzrušenie, ktoré som len veľmi ťažko potlačil pri vyskakovaní na mólo. Pár drsne vyzerajúcich chlapov mi pevne stislo ruku. Letmo sa predstavili ako Stan, Mac, Marwin a Greg. Micka som už poznal. Bez ďalších slov sa všetci pustili do vykladania lietadla. Bleskovo som sa pripojil k živej reťazi. Za necelých 20 minút bolo lietadlo vyložené. Na brehu bola hromada materiálu – dosky, železá, nejaké potraviny, sudy s benzínom atď. Potom sme v rýchlosti naložili prázdne sudy od leteckého benzínu, niekoľko sediel a dva vaky. Marwin s Macom naskočili, dvere buchli, vrtuľa sa roztočila a lietadlo sa opäť vznieslo.

Konečne som si obzrel svojich nových parťákov. Ostro rezané tváre, drsné strniská, vetrom i slnkom ošľahaná pleť, obrovské ruky, mocné ramená. Na hlavách mali všetci bejzbalové šiltovky. Hneď som si všimol veselú iskru v ich očiach, keď si trochu posmešne premerali môj kovbojský klobúk. Bolo im hneď jasné, že som zelenáč. (Viac som ho na hlavu nedal. Starostlivo som ho schoval a pri prvej príležitosti som ho poslal do dediny.)
Šéfom tábora bol očividne Stan. Vysoký, štíhly, dlhovlasý päťdesiatnik s hlbokými očami zasadenými v takmer nehybnej tvári s indiánskymi rysmi. Neskôr som sa dozvedel, že je na polovicu Odžibwej. Pomaly si ma premeral od hlavy až k päte. Jeho chápavý otcovský pohľad prezrádzal, že sa o mne dozvedel všetko, čo potreboval. Hovoril polohlasom, no zrozumiteľne a mäkko:
„Mick ťa ubytuje. V kuchyni je na stole nejaké jedlo, keby si bol hladný. Až sa rozkukáš, zapojíme ťa do práce. A ešte niečo. Žiadne ťažké otázky, som len jednoduchý človek z buše.“

Mick ma previedol táborom. Povedal toho asi dosť, no veľa som mu nerozumel. Dvakrát som ho síce na začiatku prehliadky požiadal, aby mi zopakoval, čo práve hovoril, no nakoľko som nezachytil o nič viac ako prvýkrát, ďalšie pokusy o porozumenie som vzdal. Táborový slang, v Mickovom prípade navyše so silným prízvukom námorníka z Newfoundlandu, bol v danej chvíli nad moje sily. Netrvalo dlho a zistil som, že mojím hlavným problémom bude zrejme rozumieť, čo mi ľudia hovoria. Jazyk, ktorý sa v tábore používal, mi znel ako čínština. Nadávky, skratky, opäť nadávky a skomolené slová. Úplne ako na vojne. Až na to, že navyše to bolo v mumlavej angličtine. Ako rád som sa presunul k svojej prvej úlohe! Mal som narúbať drevo pre tábor na celú sezónu.
Rúbanie dreva je za normálnych okolností jednou z mojich najobľúbenejších činností. Teraz som si navyše od tejto činnosti sľuboval oddych od snahy rozumieť, čo mi je hovorené a tiež správne naladenie na táborovú nôtu. Na moje veľké prekvapenie som vyfasoval asi najtupšiu sekeru s akou som kedy pracoval, klát len o niečo širší a rovnako vysoký ako polená, ktoré sa na ňom mali kálať a miesto na rúbanie v pomerne strmom svahu. Nič nedbajúc som sa s vervou pustil do roboty. Polenami ma zásoboval Greg, ktorý premával s terénnou štvorkolkou (tzv. ATV) s prívesom medzi táborom a asi 4 km vzdialeným spáleniskom. Tam drevo nazbieral a napílil. Drevo usušené lesným požiarom bolo veľmi pevné a samá hrča. Ťažšie sa už rúbe hádam len „zelené“ drevo. Na chrbát pieklo slnko, sekera vyzerala, že už-už to bude mať za sebou a ja som len rúbal a rúbal. Svet okolo opäť prestal existovať. Jediným mojím cieľom bolo zlikvidovať kopu, ktorú Greg stihol od rána navoziť. Už sa zdalo, že to dotiahnem do úspešného konca, keď Greg prišiel s ďalšou várkou. A takto to išlo hodiny. Každú nitku šatstva som mal premočenú potom, dlane posiate mozoľmi, no nevzdával som to. Chcel som im ukázať, že aj mestskí chlapci nie sú úplne na zahodenie.

Konečne okolo ôsmej hodiny večernej zaznel zvon, ktorý oznamoval nástup na večeru. Stan nám každému upiekol veľký kus baraniny. To už sa k nám pridal aj ďalší sprievodca – Luke. Celý deň sedel v sedle. Priviedol niekoľko zatúlaných koní, čo sa počas pochodu do hlavného tábora zatúlali na územie susedného outfitu. Po večeri som sa vrátil k rúbaniu. Keď sa okolo jedenástej tábor ukladal k spánku, ešte stále bolo svetlo. Vliezol som do malej drevenej chatky určenej pre wranglerov a začínajúcich sprievodcov. Luke i Greg už ležali na svojich pričniach prikrytí spacákmi. Obydlie rozvoniavalo dlho nepranými ponožkami a oblečením, ktoré už nejakú dobu márne čakalo na svoju šancu na uschnutie. Vsúkal som sa do spacáka a s úľavou zavrel oči. Komáre sa práve prebúdzali k aktivite. Mne však bolo všetko jedno. V priebehu niekoľkých sekúnd som bol v inom časopriestore.

***

Ráno. Chvíľu po piatej sa v našom obydlí rozozvučala kanonáda budíkov. Z mne neznámych dôvodov bolo v chatke viac budíkov ako ľudí. Zvonilo to z každej strany. Každý budík najmenej trikrát. Bleskovo som sa navliekol do úboru, ktorý som si starostlivo večer predtým pripravil na ranné hľadanie koní. Okrem ľahkých turistických topánok a šiltovky (!) som bol celý v zelenom – maskáče, ľahký pulóver, vesta a maskáčový plášť. Na opasku mi visela obľúbená dýka, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou môjho odevu. Nejeden veliteľ roty by zo mňa mal radosť. Akčné oblečenie nastavilo moju myseľ do stavu bojovej pohotovosti. Len mi nebolo jasné, prečo som bol jediný, čo stál na nohách. Greg už piatykrát zatisol svoj budík. Žiaden iný pohyb som ani z jeho, ani z Lukovej strany nezaznamenal a to napriek tomu, že ich budíky začali zvoniť ešte pred mojím. Išiel som teda na vzduch pozrieť ako to vonku vyzerá. Bolo pomerne teplo, tak som vyzliekol vestu a vychutnával ranný svieži vzduch.

Po asi dvadsiatich minútach sa z chatky konečne vytrepal Greg. Pozrel na mňa a prevrátil oči. Jeho výraz mi zobral z pier akékoľvek slová, vrátane pozdravu. Usúdil som, že bude lepšie, keď budem mlčky nasledovať. Až na vysoké rybárske gumené čižmy bol oblečený ako fanúšik na basketbalový zápas. Môj samozvaný učiteľ si dvakrát bafol z prístroja proti astme, šťavnato odpľul a zapálil si cigaretu. Tackavo vyrazil k malej ohrade, kde na jednom kole odpočíval asi tucet ohlávok. Štyri vybral a bez slova mi dve podal. Z iného kola potom stiahol dlhý plášť do dažďa. S posmešným úsmevom sa doňho navliekol. Nato vyrazil rýchlym krokom k najbližšiemu kopcu. Pozrel som na bezoblačnú oblohu a nechápavo som odovzdane vyrazil za ním. Nízke trsy trávy medzi kameňmi rýchlo vystriedala vysoká mokrá tráva a menšie kríky. O chvíľu sme sa už prebíjali cez mokré kríky siahajúce miestami až nad plecia. Až tu mi konečne došlo, prečo si Greg vzal pršiplášť! A ja som si myslel, že čo to je za bábovku, ten chlap.
Odrazu sa pri jednom silnejšom kríku bez varovania zastavil a uviazal na konári uzol.
„Videl si to? To je bowline! Bez tohto uzla sa nepohneš! A toto je dvojitá slučka!“, s týmito slovami uviazal na konári lodnú slučku. „Zopakuj!“
Bez slova som uviazal svojím tempom oba známe uzly. „Dobre, ale aspoň päťkrát rýchlejšie!“, povedal Greg a následne ma zaskočil otázkou: „Ktorým smerom včera večer odišli kone?“ Musel som priznať, že to teda neviem. On na to precedil cez zuby, že vedieť to, je mojou základnou wranglerskou povinnosťou, opäť si odpľul, zahodil cigaretu a pokračoval na kopec.
Na kopci sme sa započúvali, či nezačujeme zvonce. Napol som uši, no nič okrem šumu lístia a vody som nepočul. Oči som si išiel vyočiť, no nikde nič, čo by pripomínalo kone, som nevidel. Takto sme tam stáli asi 10 minút, keď si Greg zapálil ďalšiu cigaretu a zavelil, že ideme na sever. Vraj mám šťastie, že on si včera večer všimol, kam sa kone pobrali. Neostávalo mi nič, len spoľahnúť sa na neho. Kráčali sme z jedného kopčeka na druhý a vždy sme zastali a počúvali. Údolie, v ktorom sa nachádzal základný tábor bolo orientované severojužným smerom. Široké bolo asi 800 metrov a dlhé „od vidím do nevidím“. Až vtedy som začal chápať, prečo majú kone v buši na noc predné nohy spojené reťazami (tzv. hobbles). Keby boli úplne na voľno, už by možno boli vzdialené aj desiatky kilometrov. Stále sa mi však myšlienka na túto, podľa mňa brutálnu pomôcku, vôbec nepáčila.
Asi po troch štvrťhodinách sme konečne v diaľke pred sebou začuli zvonce. Úplne ako na slovenskej holi. Až na to, že tunajšia „hoľa“ bola pahorkatina s vysokými kríkmi a nízkymi stromami a zvonce mali na krku kone a nie ovce. Kráčali sme za zvukom zvoncov. Po chvíli sme medzi stromami rozlíšili niekoľko bielych pohybujúcich sa bodov. Svetlé kone bolo vidieť najlepšie. Následne sme zbadali aj ostatné. Boli od nás necelý kilometer. Ako sme sa blížili, Greg mi oznámil, že on chce ísť po vodcovi stáda a že sa na ňom odvezie naspäť do tábora. Mojou úlohou mal byť odchyt ktorýchkoľvek dvoch koní a s nimi ho pomaly nasledovať do tábora. Na otázku, ktorý kôň je vodca stáda, len niečo nezrozumiteľne zamumlal.

Keď už sme boli k stádu dostatočne blízko, Greg začal niečo vykrikovať. Síce som v spleti zvukov nerozlišoval žiadne slová, no pochopil som, že to čo prevádza, má kone upokojiť a uistiť, že nie sme pre ne nebezpeční. Pomaly sme sa blížili k prvému zo stáda. Obrovský hnedý kôň na nás nedôverčivo zazrel. Rozhodol som sa Grega podporiť a spustil som po slovensky: „Heeeej kamoš, žiadne strachy, aj keď to tak možno nevyzerá, no medveď nie som.“ V tej sekunde akoby uťal. Všetky kone stuhli a napli uši. Slovenčinu asi ešte nepočuli. Hnedák sa na mňa prekvapene zahľadel. Čert vie, čo mu v tej chvíli bežalo jeho veľkou hlavou, no ani sa nepohol, keď mu Greg nasadil ohlávku a priviazal ho ku stromu. Ako doviazal uzol, vydal sa chytať koňa, o ktorom zrejme usúdil, že je vodca stáda a ja som sa medzitým snažil predvedeným spôsobom dať ohlávku na hlavu najbližšieho koňa. Snažil som sa prísť na to, ako funguje táto pre mňa netradičná ohlávka z materiálu nie nepodobného horolezeckému lanu. Moja obeť, biela kobyla, trpezlivo čakala, čo zo mňa vypadne. Najprv akoby nad niečím premýšľala, potom si ku mne dôkladne čuchla, no po chvíli ju to prestalo baviť, zaerdžala a utiekla. To už sa kone spamätali z jazykového šoku a začali sa hrať s nami na naháňačku. Tak som zamieril k ďalšiemu „najbližšiemu“ koňovi. Každú chvíľu bol iný kôň ten najbližší, no ako som sa k nemu opatrne priblížil, tak zas odbehol. Krúžil som tam okolo stáda ako sokol, no bez úspechu. Greg medzitým vzdal naháňanie vodcu. Vraj som mu ho vyplašil.
„Čo si to urobil tomu koňovi, že sa splašil?“ oboril sa na mňa nahnevane.
„Nič! Len som chcel, aby mi pomohol s ohlávkou.“ odvetil som dosť nezdvorilo.
„Čože?!“
„Ale nič! A ty ako?“
„Mohol som už mať dvoch nebyť teba!“
„Prepáč! Ešte som s takou ohlávkou nepracoval, tak to chvíľu trvá.“
„Musíme za nimi. A už im nič nehovor! Obkľúčime tamtú malú kobylu a padáme. Už ma to tu nebaví.“
Spoločne sme kobylu chytili a pomaly sa pohli smerom k táboru. Obaja sme viedli jedného koňa, ja som navyše ťahal dve zbytočné ohlávky. Ostatné kone sa s odstupom vybrali za nami. V duchu som sa čudoval, načo sme chceli chytať štyri kone, keď by možno stačil aj jeden. Takto som si to pamätal z mojich skúseností z ranča ešte na Slovensku. Stačilo viesť jedného a ostatné už prišli samé. Vôbec sa mi nepáčila predstava vedenia dvoch koní naraz terénom, ktorým má človek aj sám čo robiť, aby sa nezamotal.
Keď sme vyšli z lesa, musel som však svoje úvahy trochu poopraviť. Pri pohľade na skackajúce kone s hobbles na predných nohách, ma zabolelo pri srdci. Ono by bolo asi najlepšie pochytať ráno jedného po druhom všetky kone s reťazami na nohách a putá im sňať. Greg v tej chvíli musel myslieť na to isté, lebo vzápätí navrhol, aby sme sa ešte raz pokúsili odchytiť kone s hobbles a dať im ich dole. Neuspeli sme. Nechceli nás k sebe vôbec pustiť. Miesto úľavy, sme docielili pravý opak. Kone len viac poskakovali, čím im hobbles ešte viac narážali na nohy. Vzdali sme to a pomaly pokračovali k táboru.
Greg sa asi cestou dosť nudil, lebo o malú chvíľu prišiel s ďalším nápadom - pokúsil sa vyskočiť na svojho koňa. Teda videl som už všeličo, ale to, čo predviedol, mi vôbec nepripomínalo bezpečný spôsob nasadania. Silne som začal pochybovať o jeho znalostiach o koňoch. Len málo chýbalo a bol by sa určite zranil. Keď sa zo zeme pozbieral, niečo zahundral a pozrel na mňa, akoby som ja mohol za jeho neúspech. Vytiahol ďalšiu cigaretu a zapálil si ju. Rovno pri hlave koňa! Ach jaj, a tento ma ide učiť?! Neustále sa tiež vracal so svojím koňom poháňať ostatné. Mne sa to zdalo zbytočné a tak som pomaly kráčal smerom k najbližšej vyšliapanej konskej cestičke.

Keď sme sa konečne dostali do tábora, priviazali sme kone jedného po druhom k ohrade. Teda, aby som bol presný, ja som okrem svojho chytil už len jedného a pomaly uviazal predpísaný uzol. Greg pochytal zatiaľ zvyšných deväť koní. To som mu musel priznať. Chytať a priväzovať kone vedel! Potom niečo zahundral na moju adresu, nasypal koňom ovos a odišiel do jedálne na raňajky. Ticho som nasledoval. Až vtedy som si plne uvedomil, že som po pás celý premočený. Ako sme sa brodili cez kríky, premokol som až k ponožkám. Každá z mojich turistických topánok bola bohatšia o pol litra vody a maskáče mi dokonale obopínali telo. Musel som sa pred raňajkami preto kompletne prezliecť. Keď som prišiel do jedálne, už tam bol len Stan.

    Zvyšok dňa som trávil vo vysokom pracovnom tempe prerušenom len prestávkami na jedlo. Zásoba dreva za kuchyňou utešene rástla, dlážka v jedálni sa leskla novým náterom, Stanova pracovňa (takto honosne nazýval búdu, kde sa sušilo a spracovávalo mäso) žiarila čistotou a potraviny pre prvý lov boli starostlivo roztriedené v expedičnom sklade. Len podvedome som vnímal, že cez deň trochu spŕchlo, že inak bolo celkom teplo, že pre dym z početných lesných požiarov z Yukonu i Aljašky bola viditeľnosť obmedzená len asi na 3 kilometre, že Stan upiekol ten najlepší bannock (obľúbené jedlo Indiánov pripomínajúce naše pampúchy), aký som kedy jedol, že na večeru som zhltol obrovský kus baraniny (výkon, za ktorý by sa nemusel hanbiť nikto, kto sa ešte pred rokom, tak ako ja, považoval za vegetariána) …

Toto všetko došlo môjmu mozgu až neskôr. Mojou hlavnou starosťou bolo preniknúť do záhad táborového života a zbaviť sa pocitu Alenky v ríši divov: „Ako to, že každý vie, čo má robiť a to skoro bez komunikácie? Ako to, že napriek zdanlivo ležérnemu pracovnému tempu týchto chlapov, sa tábor výrazne mení každou minútou? Ako to, že vyhlasujú fajčiarsku prestávku trikrát za pol dňa, no než si stihnem k nim prisadnúť, že si tiež odpočiniem, tak už vstávajú a hrnú sa ku svojim pracovným nástrojom? Ako to, že všetci hovoria anglicky a ja im napriek tomu nerozumiem? Ako to, že sú s jedlom hotoví, keď ja nie som ešte ani v polovici? Ako to, že každý vie, kde je ten druhý, čo robí, kedy prísť pomôcť, či sa najesť, keď neexistuje žiadna pravidelnosť, žiadne vedenie, žiadne signály? Ako to, že … Musím tomu prísť na kĺb!“

    Druhý deň ráno len slabo pršalo, no nenechal som nič náhode. Na hľadanie koní som nastúpil v nepremokavom krikľavo žltom baníckom úbore od Froggyho a ťažkých robotníckych topánkach, o ktorých mi predavačka pri ich kúpe takmer prisahala, že sú nepremokavé a nič lepšie na prácu v buši vraj ani neexistuje. (Netreba ani dodávať, že som sa opäť raz nechal dobehnúť. Boli ťažké, nedýchali a tiež premokali! Tá pani nemala zjavne ani potuchy o práci v buši.)

    Hneď zrána som dostal ďalšiu dôležitú lekciu z wranglovania: „Keď prší, kone nepohnute stoja schované v lese a tak zvonce pri ich hľadaní príliš nápomocné nie sú.“ Napriek tomu sme už o deviatej sedeli s Gregom v jedálni a vychutnávali ešte teplé volské oká, slaninu a toast. Ani som nestačil dojesť, keď vošiel Marwin a trochu posmešne oznámil, že jeden z koní pobehuje odviazaný okolo a obťažuje ostatné kone, ktoré ešte nedojedli. So zlou predtuchou som vybehol von pred jedáleň. Greg mi bol v pätách. No jasné! Bol to jeden z tých, ktoré som uväzoval ja. Zvlášť tomuto som uzol dvakrát prácne preväzoval, aby dočiahol hlavou na zem, kde mal ovos. Greg stál vedľa mňa, no ja som sa jeho smerom ani nepozrel a rozbehol som sa chytať utečenca. To sa mi vcelku rýchlo podarilo, no zvyšku raňajok som sa už musel vzdať.

Niekto mal zobrať ATV s prívesom a zaviesť náklad k lietadlu. Letisko pre malé lietadlá na kolesách bolo vyše troch kilometrov od tábora. Keďže kým som sa ja hral s koňmi, všetci ostatní boli už zabratí do svojich činností, bol som jediný po ruke. Mal som si švihnúť, lebo Marwin už bol pripravený na odlet. „To ste si vybrali toho pravého, ak to má byť rýchlo!“ pomyslel som si a zodpovednosť ma tlačila k zemi. „Pre pánajána aspoň mi niekto ukážte, ako sa to štartuje!“ Po asi dvadsať sekundovej inštruktáži od Stana cez otvorené kuchynské okno, som si to hnal aj s prívesom po ceste, ktorá by iste potešila nejedného priaznivca motokrosu.

Snažil som sa udržať na ceste. Dvojkolesový príves za mnou vyskakoval do úctyhodných výšok. Každú chvíľu som mal pocit, že mi už už niečo pristane na chrbte. Nestalo sa a tak som o pár minút hrdo odovzdával náklad Marwinovi, ktorý s hrôzou v očiach sledoval, ako môj príves len o niekoľko centimetrov minul pravé krídlo jeho lietadla. Naložili sme, Marwin naštartoval a vydal sa po pristávacej dráhe doprava, ja s ATV by som rád doľava. Nejako sa mi však nedarilo naštartovať. Keď motor po minúte, či dvoch konečne naskočil, stočil som to prudko doľava a veselo si to šinul po zvyšku pristávacej dráhy k príjazdovej ceste.

Vtom ma niečo prinútilo obzrieť sa. Pred očami sa mi zatmelo a srdce mi okamžite vyskočilo až do hrdla. Sprava sa po dráhe na mňa valilo lietadlo. On sa šiel doprava len otočiť, aby využil celú dráhu! Môj pohľad sa stretol s Marwinovým. Jeho vytreštené oči kričali tisíce nadávok vo všetkých pozemských jazykoch. Zuby mal stisnuté, svaly na krku navreté a ruky v kŕči na riadení. To, že oči nezavrel, bolo na celom jeho výraze jediné priaznivé znamenie. Stlačil som naplno plynovú páku, strhol volant a zdvihol sa zo sedadla. Lietadlo i ATV opustili pristávaciu dráhu v rovnakej sekunde. Oba stroje boli bezpečne vo vzduchu. Marwin smeroval na juh, kde pristál asi za hodinu v tábore, pre ktorý niesol zásoby. Ja som smeroval na východ a pristál som asi za 3 sekundy len pár metrov od miesta, kde som vzlietol. Napriek relatívne mäkkému pristátiu som si sľúbil, že s ATV už nelietam!

    Po návrate do tábora ma Stan poslal s ATV a prívesom k jazeru – na móle bola hromada materiálu, čo priviezol hydroplán. Všetko bolo potrebné naložiť a vyložiť v sklade. V hlave sa mi stále premietal film z pristávacej dráhy, tak som len flegmaticky prijal túto úlohu. „Yes, Capitan!“ bolo všetko, čo zo mňa v tej chvíli vypadlo. Ešte som sa necítil oznámiť mu, čo sa udialo, aj keď mi bolo jasné, že o chvíľu o tom bude rozprávať celý tábor.
    Nikdy predtým som nejazdil s prívesom a hneď takáto trať. Prevýšenie medzi jazerom a skladom by zahanbilo i tú najstrmšiu ulicu v San Franciscu. Cesta po brehu k mólu bola len o niekoľko centimetrov širšia ako bola šírka prívesu a nikde som nevidel dosť priestoru na bezpečné otočenie sa. „Keď nejde o život ...“

    Náklad som naložil, no akákoľvek snaha dotiahnuť misiu do úspešného konca, stroskotala na mojej neschopnosti cúvať s prívesom na úseku, kde by som isto mal problém i s malým fúrikom. Po pol hodine, kedy len opätovný zásah môjho nekonečne trpezlivého anjela strážneho, zabránil historicky prvému pokusu šoféra prejsť vozidlom cez svoj vlastný príves a skončiť so všetkým v jazere, som to predsa len vzdal. Vošiel som so zvesenou hlavou do kuchyne a hlásil sa Stanovi. Ten celú situáciu vyriešil bez akýchkoľvek ťažkostí. Zišiel k jazeru, zacúval medzi skaly a kríky a o chvíľu sme vykladali pri sklade.
„Kapitán, ešte je tu jedna vec ...“ začal som nesmelo po vyložení nákladu v sklade.
„Nie som žiaden Kapitán. Nie som tu šéf! Som len camp boy! No čo máš?“ opýtal sa mäkko. Jeho oči sa smiali. Zjavne mal dobrú náladu. To ma posmelilo.

„Zavadzal som Marwinovi na dráhe s ATVčkom.“ priznal som konečne farbu. „Asi sa vráti pekne naštvaný, tak len aby si vedel.“ (Za podobné prešľapy sa v buši prepúšťa. Počul som nemálo príbehov z rôznych táborov geológov.)
„Tak už to nerob a teraz zober ten stroj a bež do lesa po ďalšie drevo.“ povedal stroho a otočil sa, že sa vráti do kuchyne.
„To by sme mali.“ pomyslel som si s uľahčením. „Vďaka Kapitán!“ zvolal som nadšene, vysadol na ATV a chystal sa odfrčať k lesu. Stan sa opäť otočil a jeho pohľad mi prenikol až do špiku kostí. O niečom akoby premýšľal. Nebolo mi jasné, či mu ten nový titul vadí alebo nie (mne sa však naňho hodil a bol som odhodlaný skúsiť ho presadiť.)
„Ono to trvá, kým sa ryba naučí lietať! Najprv musíš stratiť žiabre a plutvy.“ prehodil s vážnym, no otcovským hlasom a otočil sa na opätku. Sledoval som ho, ako zjavne spokojný sám so sebou, pomaly odkráčal do svojho kráľovstva.

    Po návrate s drevom som dostal neskorý obed. Všetci ostatní už jedli.
„Zháňal ťa tu Marwin“ povedal ako mimochodom Kapitán, „zdá sa, že skutočne lietaš v peknom malére. Chceš sa zašiť?“
„Ten človek je neuveriteľný!“ bežalo mi hlavou. „Jasné, máš niečo mimo tábor?“
„To nie, ale môžeš natrieť moju pracovňu. Budeš zašitý niekoľko hodín. Chce to dva nátery!“ s týmito slovami mi podal už dopredu pripravené maliarske náčinie.
    Keď som donatieral, doplnil drevo v kuchyni a dočerpal vodu, bol čas večere. Pilot ešte stále nebol v tábore. Po večeri mi Kapitán dal voľno: „Daj si sprchu, oper si veci, alebo vylez na tamtú horu, je tam pekný výhľad.“

    Mal som dostatok času na všetko. Mick sa práve očividne chystal prať, tak som ho nasledoval k jazeru, aby som odpozoroval správny postup prania v buši. Na móle, ďaleko od miesta, kde sme čerpali pitnú vodu pre kuchyňu, bola pripravená jedna z umelohmotných nádob, ktoré sa používajú na nosenie nákladu a priväzujú sa koňom na špeciálne sedlá. Do nej Mick hodil svoju bielizeň, nasypal prací prášok a do rúk vzal nástroj pripomínajúci zvon na čistenie upchatých záchodov. Rozdiel bol v tom, že namiesto gumy bol zvon z plechu, bol dvojvrstvový, pričom vnútorná vrstva mala v sebe diery a rúčka bola o niečo dlhšia než na záchodovom zvone. Mick si kľakol na jedno koleno k práčke a zapol motor. Dobrých päť minút bez prestávky rukou napodobňoval prácu piesta v motore. Potom vodu vymenil a spustil druhé pranie, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani modernejšia výrivka. Keď skončil, podal mi zvon-práčku a s úsmevom povedal: „Dva programy po päť minút, sto úderov za minútu, inak to je k ničomu.“ a odišiel vešať bielizeň. Či som dodržal čas a frekvenciu neviem, no bielizeň sa mi zdala čistá a rameno dostatočne pretrepané. Po vyvesení som sa šiel poučiť o sprchovaní.

    Môj pôvodný plán bol namydliť sa, skočiť do jazera, vyskočiť a bolo by po paráde, ale možnosť teplej sprchy bola príliš lákavá. Sprcha bola malá búdka s komínom, zvonku pripomínajúca kadibúdku. Vnútri bol sprchový kút, malá piecka a bojler napojený cez dieru v dreve na plynovú bombu a hadicu napájanú vodou z jazera pomocou malého čerpadla. Uviesť celý mechanizmus do prevádzky bola hotová veda. Preto, keď sa niekto chcel ísť sprchovať, našiel minimálne ďalších dvoch, aby vynaložená práca, benzín, drevo i plyn priniesli čo najväčší úžitok. Tento luxus bol len v hlavnom tábore a fungoval len do prvých mrazov, ale tých niekoľko spŕch, ktoré si človek mohol počas sezóny dopriať, patrilo medzi okamihy vrcholného blaha.

    Po očiste tela i ošatenia som vybehol na horu nad táborom a život bol opäť krajší. Pohľad dole mi pripomenul môj prílet. Zdalo sa mi akoby odvtedy prešla večnosť. Vtedy som sa z hora pozeral na príťažlivý, no cudzí svet. Dnes som bol jeho súčasťou. Poznal som všetky budovy – chatky wranglerov, sprievodcov i lovcov, kuchyňu, búdu na sušenie a spracovanie mäsa, sedlovňu, sprchu i záchody. Dôverne som sa zoznámil s úzkou cestou na letisko, smetiskom i strelnicou, kde si lovci pred lovom skúšajú nastavenie zbraní. Tie malé pohybujúce sa bodky medzi chatkami boli parťáci viac či menej zmierení s mojou prítomnosťou. V ohrade na vypustenie čakalo mojich 14 štvornohých kamarátov, z ktorých som už niekoľko poznal aj po mene a pomaly začal poznávať ich povahy. „Som tu a keby sa to aj hneď malo skončiť, už teraz to stálo za to.“ Moje srdce plesalo. V tom okamihu mi do obrazu ako mucha vletelo lietadlo. Marwin sa vracal do tábora. Spomenul som si na dnešný incident a z tejto výšky sa mi vôbec nezdal tak závažný. „Veď som sa len snažil robiť veci najlepšie ako viem! Som trochu nemotorný, ale to sa snáď napraví. Ako to povedal Kapitán? Aha, najprv musím stratiť žiabre! Ide sa za pilotom!“ Oproti sa medzi horami na mňa smialo slnko. „Ešte chvíľu potrvá, než zapadne. A to už je skoro desať!“

    S ľahkým srdcom som zbehol dole a pobral sa rovno za Marwinom, aby som sa ospravedlnil. Vypočul ma a jediné, čo povedal bolo: „Dúfam, že to bolo naposledy.“ Viac si ma ten večer už nevšímal. Ja som sa pre istotu odpratal do chatky. Uľavilo sa mi. „Žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí. Nezabil ma! Tentoraz!“

Pokračovanie...
 

• Späť