Yukon - Duše z buše II

Pokračovanie:

   Ďalším bušmanom, ktorého som v Mayo stretol, bol Pierre. Tento francúzsky Kanaďan mal 47 rokov a po celom Yukone bol známy pod prezývkou Froggy. Vyskúšal v živote všeličo – bol baníkom v bani na striebro, barmanom, traperom, buš-pilotom a keď sme sa stretli, tak sa chystal na veľkú zmenu vo svojom živote – na misiu s Lekármi bez hraníc. Yukonská buš mu bola po 30 rokov skutočným domovom. Poznal ju zo zeme i zo vzduchu. Od neho som získal mená a kontakty na troch outfitrov operujúcich na podľa neho najkrajšej časti Yukonu – povodí rieky Bonnet Plume. Poznal ich všetkých – lietal pre nich. O celom loveckom biznise sa nevyjadroval príliš lichotivo, no pokiaľ šlo o buš, bolo cítiť, že ju nosí v srdci.
    Froggy bol jedným z najbláznivejších ľudí, ktorých som kedy stretol. On naopak tvrdil to isté o mne (nevolal ma inak ako Crazy Slovak). Ešte nikdy vraj nestretol nikoho, kto vedel o živote v divočine tak málo a mal tak veľké ambície. Možno aj preto sa rozhodol mi pomôcť.

    Zoznámili sme sa tak, že sa raz večer objavil na College (niečo ako nadstavba nad strednú školu alebo nižšia vysoká škola), kde som učil niekoľko ľudí prácu s počítačom a viedol Internetovú kaviareň. Veselé, veľmi prenikavé oči, sústredený skúmavý výraz, pomalé rozvážne pohyby a mier v srdci. Na prvý pohľad zaujímavý zjav. Na hlave mal tenkú tmavomodrú úpletovú čiapku s malou vypálenou dierou v miestach nad pravým obočím, na sebe obnosený tmavozelený kabát s kapucňou lemovanou líščou kožušinou, hrubé tmavomodré flísové nohavice s malou dierou po uhlíku nad pravou obličkou a na nohách staré zimné baganče. Celkový dojem vyrovnaného tvrdého chlapa z buše nekazil ani fakt, že bol dohladka oholený. Ovládol ma pocit, že tohto človeka už poznám roky – bol nádherným mixom jedného z hrdinov z kresleného seriálu A je to!, istého stolára z Tisovca a môjho starého otca, ktorého som poznal len z fotografie a rozprávania. Niečo mi hovorilo, že nuda s ním nebude, čo vzápätí potvrdil. Bez váhania zdvihol telefón, ktorý zazvonil na učiteľskom stole a prihlásil sa:
„Haló, toto je veľký biliardový stôl, guľa číslo 8 pri telefóne. Ako vám môžem dnes večer pomôcť?“
Ďalej som už len v nemom úžase počúval tento sled odpovedí:
„Kto? John? Myslíte John Wayne?“
„Prepáčte, poznám len Johna Wayna a ten tu nie je!“
„Akože s kým hovoríte? Niekoho rozumnejšieho?“
„Už som vám povedal, že som guľa číslo 8 a som dosť rozumný na dvíhanie telefónu a okrem mňa tu už je len guľa číslo 11“, významne na mňa mrkol, „a tá je teraz zaneprázdnená.“
„Nie.“
„Do videnia. A hrajte biliard.“
    Keď takto bravúrne vybavil telefonát študentky, ktorá sa chcela ospravedlniť zo školy, obrátil sa na mňa:
„Počuj profesor, potrebujem sa dostať do kurzu, čo učíš o tej pekelnej mašine. Ale najlepšie by bolo, keby som k nej nemusel sedieť príliš blízko, lebo vraj to škodí. Som počul, že nemálo ľudí už za tým zázrakom úplne osprostelo.“
Bolo zbytočné mu vysvetľovať, že nie som profesor a kúzelník už vôbec nie a tak som tú výzvu vzal. Nikdy predtým som nestretol nikoho, kto vedel o počítačoch tak málo a chcel za tri týždne vedieť tak veľa. Aj preto som sa rozhodol mu pomôcť.

Tri týždne sme sa večer čo večer spoločne snažili preniknúť do tajov sveta informačných technológií. Počítačové znalosti potreboval Pierre k žiadosti o miesto v misii s Lekármi bez hraníc. PC gramotnosť bola jednou z podmienok. Prvý týždeň sme skôr než nejakým učením, strávili prekonávaním odporu, strachu a nedôvery k počítaču. Ďalšie dva potom na moju veľkú radosť výučba prebiehala stále viac s prstami na klávesnici a myšou v hrsti. Vypracoval som Froggymu individuálny študijný plán, zadal domáce úlohy a vždy, keď to už-už vzdával, zaradili sme prestávku, kedy sme spolu preberali aktuálne problémy našej chorej planéty. Keď načerpal z našich filozofických diskusií dosť síl, vrátili sme sa za žiariacu debničku. Nakoniec som ho vybavil troma radami, ktoré ho mali viesť na ceste k zvládnutiu akéhokoľvek počítačového problému: Čítaj, Premýšľaj a Neboj sa experimentovať. Ako bonus som pridal dve pomocné barle (tajomstvá), o ktoré sa môže skoro vždy oprieť – Tajomstvo hlavného menu a Tajomstvo pravého tlačidla na myši.
    Keď sme ukončili naše spoločné počítačové bádanie, Pierre odoslal e-mail zo svojej vlastnoručne založenej e-mailovej adresy do centra prihlášok k Lekárom bez hraníc. V liste vymenoval všetky svoje počítačové zručnosti a oznámil svoju pripravenosť na misiu v akejkoľvek krajine tretieho sveta. Významne na mňa pozrel a prehlásil, že nastal čas si prehodiť role. Na druhý deň pripojil sane za svoj snežný skúter, naskočil som a frčali sme na jeho 30 kilometrov vzdialenú trapline, čo je názov pre územie, ktoré má traper prenajaté, aby na ňom kládol pasce. Ostali sme tam na celý víkend. Bolo to vskutku ako z knihy. Malý zrub v divočine vedľa jazera, na večeru šťuka, čo sme vytiahli cez vysekanú dieru do ľadu, nad nami orlie hniezdo, všade okolo nič, len neporušený sneh tu a tam popísaný vlčími stopami a odtlačkami našich snežníc. Cítil som sa opäť o krok ďalej na ceste do ríše rozprávok.
    Počas nasledujúcich dvoch mesiacov ma Pierre zasväcoval teoreticky i prakticky do tajomstiev buše. Nakoniec ma vybavil troma radami, ktoré mi majú pomôcť zvládnuť akýkoľvek problém života v buši i mimo nej: Pozoruj, Premýšľaj a Neboj sa experimentovať. A pridal dve základné tajomstvá prežitia – Tajomstvo ohňa a Tajomstvo vody.

***

Tých najpovolanejších bušmanov som našiel v nenápadnej skromnej rodinke, ktorá ako na zavolanie dočasne vymenila svoj domov v buši za takmer dvojročný pobyt v Mayo. Plných 25 rokov strávil Brad na samote v lesoch viac ako 180 km severovýchodne od Maya proti prúdu rieky Stewart. Po prvých troch rokoch sa k vlkovi-samotárovi pridala jeho manželka Jane a po ďalších piatich sa im narodila staršia z dcér – Beth nasledovaná o štyri roky neskôr Rosou. Brad sa dlho živil ako lovec kožušín (traper). Jane vypomáhala varením v táboroch geológov, zlatokopov, či lovcov. Keď ceny kožušín klesli, boli nútení začať s ďalšou podnikateľskou činnosťou – zimné turistické pobyty v divočine s výučbou ovládania psieho záprahu. Teraz prišiel čas, aby Beth po všetkých rokoch strávených samoštúdiom okúsila, aké je to mať spolužiakov a s učiteľmi miesto listov komunikovať priamo. Maturitu si išla urobiť do Victorie, hlavného mesta Britskej Kolumbie. Bol to prvý krok k jej snu o univerzite. Aby mohla vianočné sviatky stráviť spolu s rodinou, bolo rozhodnuté preložiť na nevyhnutnú dobu rezidenciu z buše do Mayo.
Otec rodiny vôbec nepôsobil dojmom, aký je v mysliach zelenáčov ako ja, spájaný s pomenovaním bušman. On sám by sa bušmanom tiež nikdy nenazval. Vysokého, šľachovitého päťdesiatnika s mäkkými črtami, dlhšími striebrom pretkanými vlasmi, hustou udržiavanou bradou, veselými vráskami a malými zvedavými očami skrytými za obité lenonky, v odeve, ktorý už dávno stratil svoju pôvodnú farbu i vzor, no napriek tomu čistom a upravenom, by si človek najskôr asi predstavil ako s hippisáckym znakom na dverách malej okvetovanej dodávky počúvajúc The Beatles a The Rolling Stones brázdi bočné cesty severnej Ameriky. To Brad dokonca pred svojím príchodom na Yukon a prvými výletmi do buše naozaj aj robil. Chvíľu, rovnako ako Froggy, pracoval v bani, no to len dovtedy, kým nevyskúšal život trapera v buši, ktorý ho úplne opantal. Prenajal si revír a usadil sa na ňom. Teraz bol jedným z posledných celoročne v buši žijúcich traperov na Yukone. Spolu s Jane a dievčatami sa stali tak trochu už legendou a keď sa zjavili v Mayo, len výnimočne večerali sami.

Brad, žijúci rodinným životom, na rozdiel od samotárov Ricka či Froggyho nemal toľko času na desiatky mojich všetečných otázok. Tiež mi mnohokrát zdôrazňoval, že on vlastne nič nevie. Vraj len skúša a lepí veci na kolene. Rolu môjho učiteľa striktne odmietal. Na druhej strane nemal najmenšie výhrady, aby som sa k nemu pridal, keď niečo išiel do buše robiť. Pozorovať ho pri práci v lese, v člne na rieke, so psami na dvore, či pri rôznych projektoch v dielni, bolo ako nastúpiť na vysokú školu praktickosti a lesnej múdrosti. V Bradovi som našiel kúzelníka, ktorý dokázal skanzenu mojich snov vdýchnuť život. Stačilo ho nasledovať a dobre sa pozerať. A bolo toho na pozeranie neúrekom! Viackrát ma vzal na niekoľkodňové výlety na rieku, dokonca aj do svojej rezidencie v buši, kde som mal pocit, že som sa ocitol vo vesmíre, na ktorý sme sa s bratmi a kamarátmi ako malí chlapci hrali. V zime sme spolu vyrazili na dobrodružnú cestu na snežnom skútri, pri ktorej sme museli skúter niekoľkokrát rozobrať, aby sme nemuseli domov desiatky kilometrov pešo. Jedného slnečného marcového dňa ma pre zmenu prišiel pozrieť so svojím psím záprahom, aby som prvýkrát v živote zakúsil vzrušenie z jazdy a následne i prepadol tejto nevšednej droge. Na jar mi zase odvážne zveril niektoré práce pri stavbe domu i pri kŕmení 19-členného husky tímu. Na moje veľké prekvapenie mi vždy za všetko ďakoval a tváril sa, akoby som ja pomáhal jemu a nie naopak.

***

    Aby boli moje yukonské začiatky ešte pestrejšie, na scéne sa objavili Philip a Gabrielle. Bezdetný francúzsky manželský pár po štyridsiatke, ktorý sa hneď po odchode z Francúzska pred piatimi rokmi usadil na Yukone. Ich odchod z Európy bol motivovaný najmä možnosťou života uprostred divokej prírody. Philipove európske sny boli veľmi podobné mojím. Aj jeho predstavy o Indiánoch formovali podobné knihy a filmy, ako som hltal vo svojich chlapčenských časoch ja. Nečudo, že sme si hneď našli spoločnú reč a to aj napriek tomu, že Philip len veľmi ťažko lámal angličtinu a ja som nevedel francúzsky ani slovo.
    Philip bol Francúz ala Luis de Funes. Malý, hlučný, hyperenergický cholerik s neskutočnou mimikou a so skvelým humorom, servírovaným s tou najvážnejšou tvárou. Ako správny gurmán prežíval každú sekundu života naplno. Vekom bol odo mňa starší asi o desať rokov, no jeho duša bola od mojej, sedemnásťročnej, ešte o niečo mladšia. Keď sme sa rozprávali, jeho vyššia, rozvážnejšia manželka sa na nás zo svojho nadhľadu len zhovievavo matersky usmievala. Vedela po anglicky ešte menej ako Philip, no po hodine sledovania našich dialógov, pri ktorých výkriky nadšenia a súhlasu lemované stále sa meniacimi rámami z rúk, nôh a náhodne uchopených predmetov, prerastali v indiánsky obradný tanec venovaný príchodu jari, sa k nám neváhala pridať. Keby naše stretnutia mal možnosť natáčať skrytý kameraman, Oskar za najlepšiu snímku z doby kamennej by ho určite neminul.

    Tieto francúzske „deti“ boli skvelým príkladom toho, že aj takú vážnu úlohu ako učenie sa prežitiu v divočine možno brať ako veselú dobrodružnú hru. Philip s Gabriellou mali to šťastie, že hneď po príchode na Yukon narazili na rodinu, ktorá už mnoho rokov žila v lesoch (nie je bez zaujímavosti, že aj oni boli Francúzi) a mnohému sa naučili aj od Indiánov. S tou rodinou strávili svoj prvý rok na Yukone. Keď som sa s nimi v Mayo stretol, Philip už bol zdatný lovec a Gabrielle nemala ďaleko k indiánskej šamanke. Obaja boli priam posadnutí štúdiom všetkého, čo ešte po indiánskej kultúre a prírodnom životnom štýle ostalo. Stará indiánska múdrosť podaná v lámanej angličtine v nenapodobiteľne šarmantnom francúzskom obale, to boli chvíle s Philipom a Gabrielle. Čo na tom, že zázračná medicína na liečenie rán, ktorú som si pripravil podľa Gabriellinho receptu, mi do týždňa splesnivela. Čo na tom, že medvedie mäso od Phillipa, bolo treba dlho žuvať a väčšiu časť musel človek vypľuť, aby nemusel zvyšok dňa stráviť v posteli s ťažkým žalúdkom. Energia, ktorú mi títo dvaja súkmeňovci svojím vyžarovaním vliali do žíl, bola živou vodou na môj mlyn.

    Začiatkom jari ma Philip vzal na lov čierneho medveďa. Vtedy som sa dozvedel o totemových zvieratách. To som ešte netušil, ako veľmi sa táto informácia zahniezdi v mojej hlave.
    „Indiáni majú jeden zviera, čo sprevádza život. Potom majú zviera, čo je na krátky čas, keď treba dodať nejakú správu. Ten jeden zviera, čo na celý život, vystihuje tvoj osoba, chráni, dáva silu a podobne. Tie iné, na krátku chvíľa, prídu, keď potrebuješ pomoc. Všetky sa volajú totemové zvieratá, len to prvé, je stále a tie iné, sú teraz. Rozumieš?“ vykladal mi cestou zasvätene.
    Téma ma zaskočila. Chvíľu mi trvalo, kým som si dal dohromady Philipovu angličtinu a čo mi chcel povedať. Vždy znova a znova som sa pýtal sám seba, či aj ja takto nejako znejem Kanaďanom. „Myslím, že rozumiem. A ty máš totemové zviera?“
„Oui, aj ja aj ty. Ale to musíš zistiť. Musíš kukať, oko otvorené.“
„Ty už svoje poznáš?“
„Nie som istý. Možno vlk.“ na chvíľu sa akoby zamyslel a potom vážne dodal: „alebo žaba.“ Vedel som kam mieri. Francúzov tu mnohí posmešne volali „frogs“ (žaby), podľa jednej z položiek ich jedálnička.
    Hodiny sme s Philipom po niekoľko dní pozorovali cez ďalekohľady okolité kopce, ktoré on zvolil za miesto lovu. Videli sme niekoľko medveďov čiernych, no buď to boli samice, ktoré nie je povolené loviť, alebo boli príliš ďaleko a ešte sa aj uberali opačným smerom. Napriek tomu, že sme sa vracali s prázdnou, Philip bol vždy s lovom nadmieru spokojný. Cieľom bolo ísť na lov. Jeho výsledok nebol až tak podstatný. „Ak duch medveďa rozhodne, že potrebujeme jeho silu, sám príde do puška. Tento rok máme asi prežiť inak než jeho pomoc.“ slávnostne vyriekol náčelník z kmeňa Žiab.
„Philip, mne už asi z toho pozerania do ďalekohľadu straší. Pozri tam. Vidíš ten kameň vo svahu. Mne sa už dvakrát zdalo, že sa ten kameň pohol.“
„Ukáž! Hm, to je len kameň! Nehýbe! ... Počkaj! Oui! Non! Oui! To nie kameň. To je dikobraz!“
„Skutočne?! Aha, už zas sa to pohlo!“
„Oui, oui, oui. To je dikobraz! Nájsť na svahu tak ďaleko dikobraz, to veľký vec!“ povedal tak uznanlivo, že som proti svojej vôli stúpol vo vlastných očiach. Cítil som sa prinajmenšom ako veľký indiánsky bojovník. Ľutoval som však, že som si nemohol dikobraza pozrieť zblízka. Takto mi ostávalo len veriť Philipovi, že ten pohybujúci sa kameň bol naozaj dikobraz.
    Cestou domov mi vo svojej rozheganej káre Philip rozprával historky s dikobrazmi, keď sme zrazu museli prudko brzdiť. Tesne pred nami cestu pomaly prechádzal dikobraz! Philip len tak tak stihol zastaviť. Dikobraz sa na auto pozrel a pomaly prešiel k dverám spolujazdca. Tam zastal. „Pozdrav!“ štuchol mi bolestivo lakťom do rebier Philip. Pomaly som stiahol okienko. „Ahoj kamarát!“ povedal som so značnými rozpakmi smerom k tvorovi, keď sa naše pohľady stretli. Dikobraz na mňa ešte chvíľu zadumane hľadel, potom sa pomaly otočil a stratil sa v lese.
    „Tak a máš totemové zviera! V knihe pozriem, čo dikobraz znamená.“ povedal obradne francúzsky šaman a až do chvíle, kým sme sa v Mayo rozlúčili už len významne mlčal. Obaja sme boli zabratí do vlastných myšlienok.
    Na druhý deň som sa od Phillipa dozvedel, že mi dikobraz prišiel povedať, aby som bol trpezlivý. Dodal tiež s úsmevom, že dikobraz tiež znamená sexuálnu zdržanlivosť. S touto časťou posolstva by som však sám v lesoch, ako nahlas zauvažoval, nemal mať taký veľký problém.

* * *

    Rok ubehol ako voda. Vďaka mojim dušiam z buše – Rickovi, Froggymu, Bradovi s rodinou a Indiánom z Francúzska, som sa v jeho priebehu naučil pár užitočných vecí pre život v divočine. Vedel som niečo o počasí, vhodnom oblečení, jedle, zakladaní a udržiavaní ohňa, stavaní príbytku, nevyhnutných nástrojoch i výstroji. Dostal som teoretické základy o štvornohých obyvateľoch buše, ako aj o zásadách správania sa pri stretnutí s nimi a ako sa stretnutiam vyhnúť. Ku koňom a práci s nimi v teréne som sa však nedostal a tak mi neostávalo, len sa spoľahnúť na tých pár zručností a znalostí, ktoré som sa naučil na ranči ešte na Slovensku. Tiež sa mi dlho nedarilo získať ponuku u niektorého z vytipovaných outfitrov. Poslal som niekoľko e-mailov, no odpoveď buď neprišla, alebo som sa dozvedel, že už sú všetky miesta v posádke obsadené.
    Nakoniec mi paradoxne k práci wranglera pomohla moja profesia počítačového poradcu. Indiánska vláda si ma najala, aby som vypracoval plán na zvýšenie počítačovej zručnosti jej úradníkov. Keď som plán predložil, zverili mi aj jeho naplnenie. Dva mesiace som jedného po druhom školil vládnych úradníkov rôznych oddelení podľa ich potrieb rozličné kancelárske programy. V početných prestávkach sa ma vypytovali, prečo vlastne žijem v Mayo, čo plánujem robiť v lete a čo v zime. Odpovedal som im, že sa chcem naučiť niečo o živote v buši a že to chcem skúsiť ako wrangler. Významne kývali hlavami, že to je dobrý plán a každý prispel nejakými spomienkami jeho predkov, či príbuzných, ktorí buď priamo, alebo nepriamo spolupracovali s niektorým outfitom.

    Letná lovecká sezóna sa už nezadržateľne blížila. Jedného dňa ma na ulici zastavil Mick, sprievodca pre outfitra na povodí rieky Bonnet Plume. Vraj jeho zamestnávateľovi vypadol na poslednú chvíľu jeden wrangler a že počul od Indiánov o mojom záujme pracovať v buši s koňmi. Dal mi telefónne číslo do hlavného mesta. Ostatné, že je na mne. Zavolal som a za dve minúty som bol s outfitrom dohodnutý. Tri mesiace v buši s koňmi! Zašiel som za mojimi učiteľmi s touto novinou a po radu, čo si vziať so sebou. Všetci sa tejto mojej šanci veľmi potešili a ocenili to ako prvý reálny krok k zblíženiu sa s životom v prírode. Philip mi gratuloval, že konečne prestanem vysedávať za počítačom na škole a začnem robiť „niečo normál“. Froggy a Rick ma však trošku v mojom nadšení schladili. Jedným dychom ma varovali, že celá vec má aj jeden háčik – ľudský faktor. Mám byť pripravený, že ľudia, ktorých budem počas tejto práce stretávať nebudú nevyhnutne z najpriateľskejších. Mám si pripraviť dobrý žalúdok a pevné nervy. Uvidím vraj aj veľa ľudskej špiny a neúcty k prírode i druhým ľuďom. Napriek tomu to bude dobrá škola života v divočine. Od každého som dostal niekoľko rád a užitočných vecí. Skoro ako z rozprávky o sudičkách, len ich bolo viac a boli to skôr „sudičkovia“.

    Froggy mi dal teplú páperovú vestu chrániacu kríže, pevný vojenský vak na veci, žltú banícku nepremokavú súpravu a leteckú mapu strednej časti Yukonu. Kládol mi na srdce:
„Počuj, Crazy Slovak, teraz ti dám tú najlepšiu radu, akú som kedy komu dal. Až tam budeš, maj oči otvorené a hlavne – Drž hubu a rob, čo ti povedia! Neotravuj ich zbytočne svojimi otázkami, či názormi. Ak spravíš ako vravím, veľa sa naučíš a uvidíš, že všetko zvládneš. Tiež by bolo dobré, keby si si so sebou vzal pušku. Ak chceš dám ti brokovnicu.“
    Keďže som ešte nemal zbrojný preukaz, tak som brokovnicu neprijal. Večný rebel Froggy ma síce presviedčal, že na nejaké úrady sa môžem v buši vykašľať, no ostatní ma od nelegálne držanej zbrane odrádzali. Najmä Rick trval na tom, aby som zbraň nebral. Zo svojej praxe vedel, že v táboroch je často viac zbraní ako ľudí a tiež, že ani v buši sa neoddá naťahovať s úradmi. Náhoda je blbec aj v lese.
    Od Ricka som dostal sieťku na hlavu proti komárom, požičaný špeciálny nôž na sťahovanie kože a odporúčanie na knihu Joa Backa (Horses, Hitches and Rocky Trails), ktorá bola, podľa Ricka, už vyše 50 rokov vyhlásenou bibliou každého, kto s koňmi cestuje divočinou. K tomu mi napísal trojstranový zoznam vecí, ktoré budem „zaručene potrebovať“. Napokon zostavil malý výkladový slovník termínov, ktorými sa označujú kone v závislosti na tom, aké je sfarbenie ich hrivy, kože a chvosta. Jeho rada znela:
„Čo najrýchlejšie sa nauč dva základné uzly – dračiu a lodnú slučku. Vždy maj pri sebe kúsok lana. A čo sa týka ľudí – ak nechceš znechutene odísť, zatvrď sa!“
    Uzly som trénoval, knihu zohnal, no ani zďaleka som nedal dohromady všetky veci, ktoré stáli na Rickovom zozname. Poznajúc Rickov perfekcionizmus som zoznam v zúfalstve konzultoval s Froggym i Bradom. Obaja sa len zhovievavo usmievali. Vraj čo už mám, je viac než budem potrebovať.
    Brad mi doniesol zväzok kníh, aby som tam mal po večeroch a v daždivých dňoch čo robiť a strohosťou jemu vlastnou poradil:
„Nič nepotrebuješ, len dobrú náladu.“
    Philip ma pozval na večeru. Vraj tak dôležitú vec, ako prípravu na odchod do divočiny musíme predebatovať pri dobrom jedle a dobrom pive (priniesol z Whitehorsu Topvar!). Pri večeri mi obradne odovzdal tri dikobrazie ostne a nejakú usušenú bylinu, o ktorej tvrdil, že je to indiánska posvätná rastlina. Veľkí šamani ju vraj počas obradov pália. Tiež sa nenechal zahanbiť a podľa vzoru svojho francúzskeho kamaráta Froggyho, sa rozhodol mi dať dôležitú radu:
„Do buše najzákladnejšia potreba žena. Veľká, tučná žena. V zime zahreje a v lete tieň. Najlepšie Francúzka. Pozri Gabrielle. Dobrá žena, ale nezahreje, nemá tuk. Možno v zime vymenim, alebo zohnam ešte druhú.“ Gabrielle len pretočila s nechuťou oči, no po chvíli s lišiackym výrazom na mňa žmurkla a odsmečovala:
„Philip potom donesie veľký, nový mladý muž, čo hreje, pre mňa.“
„Oui, mon cheri!“ spokojne s úklonom zašvitoril Philip a dolial Gabrielle pohár.

***



Vybavený radami i darmi, s vecami zbalenými, som čakal, kedy sa mi môj nový zamestnávateľ ozve, že je čas vyraziť. Dohoda znela, že mi dá cez sprievodcu Micka vedieť, kedy spolu odlietame. Mick býval v Mayo, ja som býval pri vodnej leteckej základni, z ktorej odlietavali lietadlá do všetkých táborov outfitrov operujúcich v oblasti, do ktorej som sa chystal. Preto som si nelámal hlavu nad tým, že by som včas správu nedostal. Náš odlet bol plánovaný okolo desiateho júla. Na moje veľké prekvapenie som však jeden večer, keď som sa vrátil na základňu, našiel Mickovo auto zaparkované v lese neďaleko chatky, kde som býval. Za stieračom auta som mal odkaz: „Martin, musel som odletieť skôr. Stretneme sa v hlavnom tábore. Veľa šťastia. Mick“ Od majiteľa leteckej základne som sa dozvedel, že sa Mick pohádal so svojou družkou, tak si stopol prvé lietadlo, čo išlo jeho smerom a odletel. Ako a kedy sa mám prepraviť do tábora ja, to neodkázal. Zavolal som teda zamestnávateľovi. Toho môj telefonát riadne nahneval. Mal starostí aj bez nás dosť. Vraj mám chodiť každý deň za pilotom a ak náhodou pôjde do tých končín s benzínom, mám naskočiť. Inými slovami, mám byť stopárom lietadiel.
Situácia sa začala komplikovať, keď po celom Yukone i Aljaške vzbĺkli desiatky lesných požiarov. Všade bol dym, čo často znemožňovalo lety. Outfitri sa začali báť o sezónu, traperi sa pokúšali dostať na svoje revíry a stáť na stráži pred ohňom. Všetci yukonskí požiarnici boli v službe. Deň, noc. Pilot, keď ma videl už z diaľky len odmietavo krútil hlavou. Vraj to na tento mesiac nevidí. Aby som sa nemusel chodiť denne pýtať, dohodli sme sa, že mi dá deň dopredu vedieť, ak by mal predsa let mojím smerom.

Aby som len podaromnici nevysedával na batohu na letisku, začal som pomáhať Bradovi so stavbou strechy na jeho ešte stále nedokončenom dome. Bolo dvadsiateho júla, päť minút pred poludním, keď sme s Bradom sedeli na streche a pribíjali posledný kus plechu. Zdola niekto zakričal: „Je niektorý z vás Martin?“. Bol to môj zamestnávateľ. Mal som dvadsať minút na zbalenie a naskočenie na lietadlo. Palivo pre tábor bolo naložené. Čakalo sa už len na mňa.
    Ani superman by nebol rýchlejší! Za pár minút som už nastupoval na palubu 11-miestneho hydroplánu. Na sebe som mal starý vojenský kabát, na hlave kovbojský klobúk, v rukách vak, fotoaparát a udicu. Bol som jediným pasažierom. Sedel som spotený a hladný medzi dvoma sudmi s benzínom. Srdce mi išlo vzrušením vyskočiť z hrudného koša. Tak predsa sa to podarí! Pozrel som sa na svet zhora a to, čo som uvidel mi úplne vyčistilo hlavu. Zabudol som razom na všetko. Zabudol som na Mayo, na Kanadu, na Slovensko, na prácu wranglera, čo ma za pár hodín čakala, zabudol som na seba. Nebola minulosť, nebola budúcnosť, nebol pot ani hlad, dokonca aj vzrušenie ustúpilo jedinému pocitu - som súčasťou prírody. Som vzduch, som les, som skala, som voda ... som všade. Ak by sme sa zrútili, vlastne by sa nič nestalo. Kým to, čo videli moje oči zostane živé, budem živý aj ja.

Martin

...pokračovanie

• Späť