Yukon - Duše z buše I

    Bezoblačná, až hriešne blankytne modrá obloha, pod ktorou vo výšinách pomaly krúži orol. Mohutné, ostro rezané hory, pri úpätiach ktorých sa vinú nekonečné pásy zelene popretkávané kryštálovo čistými potokmi a riekami plnými rýb. Obraz ako diamanty zdobia nádherné modrozelené jazerá a ďalší rozmer mu vdychuje čerstvý vzduch okorenený príjemne zladenou zmesou vôní. Lesy i lúky sú plné života. Cestujem touto krajinou v sedle mocného koňa. Večer rozložím jednoduchý stan zo starej celtoviny pri jazere, neďaleko od ústia zurčiaceho potoka. Na brehu odpočíva obité indiánske kanoe. Večeriam voňavú čerstvo ulovenú rybu, upečenú na veselo praskajúcom ohníku. Ulíham za striebristého svitu mesiaca, tajomného šumu lesa, hravého žblnkotu vody a tichého erdžania koní. Život je veľké romantické dobrodružstvo v lone prírody.

 Takto nejako som si predstavoval Kanadu vo svojich chlapčenských snoch. Pobyt v Toronte, či Ottawe bol veľmi vzdialený od predstáv o „mojej“ Kanade:
    Hranaté výškové budovy lemujúce cesty večne preplnené nekonečnými riekami áut, sterilné prostredie kancelárií neprestajne vyžarujúce vlnenia najrôznejších vlnových dĺžok, oslepujúca svetelná hudba reklám a pútačov. Ubíjajúce hodiny strávené v zápchach na cestách, sobotné predieranie sa s nákupným vozíkom preplnenými obchodnými centrami, večery v spoločnosti filharmónií zložených zo súborov všakovakých elektrických spotrebičov, škripotu bŕzd, či mnohojazyčnej zmesky rôznych televíznych a rozhlasových staníc. Dni, podobajúce sa ako vajce vajcu, poväčšine utopené v bezpodielovom manželstve s počítačom. Život je jazda na obrovskom a rýchlom ruskom kole, z ktorého nejde vystúpiť. Len vyskočiť!

    Pracoval som v Ottawe v nadnárodnej poradenskej firme. U veľkého zákazníka mal náš tím na starosti prevádzku informačného systému na výpočet miezd. Veľmi rýchlo som sa dostal do rovnakého kolotoča, ktorého som bol súčasťou už na Slovensku. Len rameno tohto kanadského ruského kola bolo o poznanie väčšie a komunikačný jazyk trochu vzdialenejší materčine. A možno by som tam krúžil dodnes, nebyť jedného aprílového telefonátu z opačného konca Kanady, „z ríše snov“. Kamarát s manželkou sa práve presťahovali do malej dedinky uprostred Yukonu. Veľmi sa im tam páčilo. Položartom, polovážne sa ma pýtali, či sa k nim nechcem pridať. Môj brat, ktorý bol v tom čase u mňa v Ottawe na návšteve, sa ma opýtal zásadnú otázku: „A prečo tam nejdeme?“ Nevedel som odpovedať a to rozhodlo!

 Behom dvoch týždňov sme spoločne úspešne rozložili ottawskú základňu, ukončili môj pracovný pomer s počítačmi, vybavili formality, nakúpili potraviny, veľkú automapu, sprievodcu Kanadou a hudobný doping. Nádherné slnečné májové ráno sme vysmiati ako vianočné stromčeky sadli do vrchovato naloženého auta a začali našu 6483 kilometrov dlhú cestu krížom cez krajinu. Jeden z mojich väčších snov. A bolo to vskutku dobrodružstvo ako sa patrí – prešli sme cez 5 provincií a jedno teritórium, trikrát sme zmenili časové pásmo, videli nekonečné prérie, soľné jazerá, vyprahnutú krajinu s ostatkami dinosaurov, niekoľko obrovských národných parkov so všetkým, čo má kanadský národný park mať (impozantné hory, idylické údolia, obrovské ľadovce, mohutné hlučné vodopády, priezračné jazerá, očarujúce rieky, zver, počínajúc losmi, cez soby, bizóny, čierne medvede i grizlyho až po operené dravce), kúpali sme sa v horúcich prírodných prameňoch, stretli sme jazdcov na koňoch, motorkách i terénnych štvorkolkách, navštívili múzeum preplnené všakovakými druhmi indiánskych výrobkov každodennej i sviatočnej potreby, nakukli do slávneho Dawson City, kráčali cestou klondajských zlatokopov, aby sme nakoniec zakotvili v malej dedinke Mayo priamo v srdci Yukonu. Brat sa z Yukonu vrátil domov na Slovensko, ja som zostal.

    Yukon si vie rýchlo získať srdce človeka s túžbou byť bližšie k prírode. Územie s rozlohou väčšou ako Švédsko či Španielsko a počtom obyvateľov len niečo málo nad 30 tisíc, poskytuje dostatok priestoru pre dušu hľadajúcu pokoj. Zastrčené Mayo, uprostred bývalej striebornej banskej cesty, je so svojimi približne 400 obyvateľmi priam balzamom na prehltené zmyslové receptory človeka z veľkého mesta.
    Dedinka, hrdiaca sa titulom „najteplejšie a najchladnejšie miesto Yukonu“, oslavovala len niekoľko dní po našom príchode storočnicu od svojho založenia. Spolu s bratom, kamarátom a jeho manželkou, sme ako štyria Slováci, predstavovali v tej dobe 1% celej populácie a viac ako 2,5% neindiánskeho obyvateľstva dediny. Indiáni, prevažne z kmeňa Nacho Nyak Dun (Ľudia od Veľkej Rieky), tvorili viac ako 60% osadenstva. Poloha, len približne 300 kilometrov pod polárnym kruhom, prispela k celkovému ozdravnému účinku. S denným svetlom ešte o druhej hodine rannej mal človek pocit, že na všetko je dostatok času.

 Po naladení sa na yukonský čas a niekoľkých hlbokých osviežujúcich letných nádychoch som začal mať pocit, že sa približujem k svojim dávnym snom. Hory, lesy, rieky, jazerá, zver ... Stačilo len natiahnuť ruku. Všetko bolo na dosah. Obraz i zvuk bol ostrý. Niečo však akoby napriek všetkému chýbalo k dokonalosti. Ešte to nebolo “Dobrodružstvo z mojich snov”, ešte to nebolo úplné. Vzduch bol plný starej známej vysnenej vône, no netušil som odkiaľ prichádza. Cítil som sa ako v múzeu. Exponáty boli skutočné, no chýbal im život.
    Stretával som viac a viac ľudí, ktorých životy boli a sú úzko spojené s yukonskou divočinou, ktorú všetci domáci neoznačovali inak ako „buš“. Nemohol som sa nasýtiť ich príbehov. Túžil som prežívať niečo podobné. Buš ma vôňami a farbami týchto príbehov začala pokúšať. Len som nevedel, kde a ako začať. Dúfal som, že narazím na niekoho, kto mi pomôže otvoriť zázračnú bránu buše, pustí ma dnu a bude mi sprievodcom. Pýtal som sa na ľudí žijúcich hlboko v lone prírody a v duchu som si predstavoval hrdinov z kníh Karla Maya a Jacka Londona, ako ma uvedú do svojho sveta. Najväčšie nádeje som vkladal do Indiánov, no veľmi rýchlo som musel z tohto sna vytriezvieť. I krátky pohľad do ich súčasného života stačil na to, aby všetky romantické predstavy opustili aj tie najzapadlejšie kúty mojej mysle.

    Hľadal som múdrosť, praktickosť a veľkú dušu stáročiami formovaného životného štýlu a prírodnej kultúry, ktorú som poznal len prikrášlenú z kníh a filmov. Čo som okolo seba v Mayo videl, boli smutné trosky kultúry a torzo prírodného životného štýlu. Duša i múdrosť boli už pod veľkým nánosom niečoho, čo sa ani životným štýlom nazvať nedalo. Veľká časť indiánskeho obyvateľstva dediny našla mizerný únik z obdobia agónie ich pôvodného štýlu života v rôznych závislostiach. Závislými od alkoholu, drog, hracích automatov, televízie i nezdravej stravy sa to na Yukone len tak hemžilo. Indiánov, žijúcich aspoň čiastočne pôvodným spôsobom života, veľa nebolo a tých niekoľkých, pre ktorých bola divočina stále domovom, sa mi nedarilo kontaktovať. Tak sa mojou nádejou stali bušmani - ľudia, ktorí väčšiu časť roka trávia v buši, ďaleko od nástrah miest, bez rôznych výdobytkov vedy a techniky, no najmä bez mnohých chorôb a závislostí dnešnej doby. Bušman nie je označenie človeka, ktorý nemá vo svojom príbytku tečúcu vodu, elektrický prúd, či vyzerá ako horal. Je to niekto, kto žije vo veľmi intímnom vzťahu s okolitou prírodou. Takých bolo v okolí Maya na moje šťastie hneď niekoľko.
 

***
    62-ročný Rick, ktorý na Yukone strávil väčšiu časť svojho života sa stal mojím prvým zdrojom informácií o buši. Pracoval pre indiánsku vládu, kde využíval svoje mnohoročné skúsenosti zo štúdia a pozorovania života v divočine. Na jeho pracovný stôl posielali problémy a otázky týkajúce sa rýb a zveriny.
    Rick žil sám so svojimi dvoma psami. S dôstojnou Mave, ktorá bola zrejme jediným husky pomenovaným podľa keltskej kráľovnej a jej malou veľmi živou „sestrou“ Vivou, ktorá bola akýmsi vyváženým krížencom jazvečíka a srnky. V malej chatke v lese blízko veľkej rieky Stewart vyše 20 kilometrov od Maya mu spoločnosť robilo už len jeho obľúbené bendžo. Svoje útočisko v lese si vybudoval i zariadil kompletne sám. Jeho malý svet mu poskytoval všetko, čo potreboval k životu. Takmer všetko. „Mať tu ešte ženu,“ hovorieval, „je to tu raj.“

 Keď som bol prvýkrát u neho na návšteve, nemohol som sa ubrániť dojmu, že tento veľmi starostlivo upravený pán by skôr než do divočiny, zapadol do londýnskeho čajového klubu lordov. Vedel som si ho predstaviť, ako sedí v hojdacom kresle odetý v obleku s decentným motýlikom, s nohami zabalenými do drahej teplej škótskej deky ako s vážnym a sústredeným výrazom číta najnovší výtlačok literárneho časopisu, bafká fajku a popíja čierny čaj s mliekom.
Rozhodne nevyzeral, že už má na chrbte šesť krížikov. Vysoký, štíhly, dohladka oholený, vkusne ostrihaný, seriózny pán plný životného elánu i múdrosti. Veľmi podobný pánu Chudíkovi v úlohe primára Sovu zo seriálu Nemocnica na okraji mesta. Jeho domácnosť mohla slúžiť ako predloha na obal knihy s titulom Jednoducho a účelne. Každý predmet zrkadlil láskyplnú starostlivosť, ktorej sa mu od majiteľa štedro dostávalo.
Rick bol neobyčajnou studňou poznatkov a vôbec prvý bušman, ktorého som stretol. Hodiny a hodiny som mu vďačne načúval. Keď sa rozbehol vo vysvetľovaní, nešlo ho zastaviť. Čím viac rozprával, tým väčší zápal pre vec vyžarovala celá jeho postava. Ako hovoril, mladol. Jeho gestá boli stále rýchlejšie a razantnejšie. Hral predstavenie, kde vzal na seba všetky úlohy. Téma striedala tému – ako vyčistiť kus lesa tak, aby tam bolo možné postaviť chatku a to len pomocou čakana, lana a sekery, ako postaviť perfektný záchod, ako udržiavať celú zimu dieru v ľade - zdroj pitnej vody, ako najlepšie pripraviť lososa, ako ... Do múzea divočiny sa pred mojimi očami pomaly začal vkrádať život. Dávne sny naberali hmatateľnú podobu. Otázky sa valili jedna cez druhú. Netrvalo dlho a bol som priam posadnutý už len jediným:

„Rick, aj ja chcem skúsiť žiť v buši! Je to povolené, len tak sa niekde usadiť? Ako mám začať? Ako sa dostať na Yukone ku koňom? Dá sa tu vôbec na koni cestovať? Žije tak ešte niekto? Dá sa z plodov lesa uživiť?“
„Well! Neponáhľaj sa! Aj na život v buši potrebuješ peniaze! Skús najprv v buši pracovať! Čo keby si išiel robiť wranglera?! V tom máš buš, kone i peniaze!“
„Wranglera?! A to je čo?“
    Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Rickovi zasvietili oči a už ho nešlo zastaviť. Ani som nechcel! A tak som sa dozvedel, že na Yukone je niekoľko veľkých území, ktoré si lovecké agentúry prenajímajú od yukonskej vlády. Tam za veľké peniaze vodia zahraničných lovcov trofejí. Tieto agentúry sa nazývajú outfity a ich majitelia outfitri. Lovec si vyberá, aké zviera chce skoliť a platí. O všetko ostatné sa stará outfiter. Lepšie povedané jeho zamestnanci. Lovca na love sprevádza sprievodca, ktorý sa počas lovu (väčšinou 7-10 dní) plne stará o svojho klienta. Hľadá pre neho zver, nosí výstroj, varí mu, postará sa o zabité zviera (stiahnutie z kože, spracovanie mäsa, parohov, rohov, lebky atď.) Stará sa taktiež o lovcovu dobrú náladu. Niektorí outfitri používajú na lov aj kone, aby lovec nemusel za trofejou pešo, aby ťažký náklad nemusel nosiť sprievodca na chrbte, a tiež aby to bolo väčšie dobrodružstvo. Vtedy dvojicu lovec a sprievodca ešte dopĺňa wrangler. Jeho hlavnou úlohou je odbremeniť sprievodcu od starostlivosti o kone. Ráno kone privedie, nakŕmi, osedlá, večer zase obriadi a pustí na noc sa voľne pásť. Okrem koní sa stará, aby v tábore bolo vždy dosť dreva a vody.

    Rick toho povedal ešte o mnoho viac. Dokonca mi zo svojej chatky priniesol ukázať špeciálne debničky na prepravu nákladu, ktoré sa upevňujú na ťažné kone. Mne však už dosť dlhú chvíľu mysľou bežala jediná zásadná otázka. Nevedel som sa dočkať, kedy ju budem môcť položiť. Keď sa Rick na chvíľu odmlčal, lebo mu vyschlo v hrdle a musel sa napiť, vyložil som karty na stôl:
„Myslíš, že by som mohol byť wranglerom?“
„No, ak sa nebojíš koní, vieš ich osedlať, udržať sa v sedle a niekoľko uzlov, ktoré sa tiež môžeš naučiť za pochodu, tak myslím, že by si to mohol skúsiť. Najdôležitejšie je zvládnuť život v buši.“
„Zvládnuť život v buši? Čo to znamená?“
„Orientovať sa v teréne. Nemať problém so žiadnym počasím. Vedieť sa správne zachovať, keď stretneš medveďa. Budú ťa žrať komáre, zapadneš do močiara, kôň sa splaší a zmizne s nákladom, premokneš do nitky a budeš hodiny od tábora a mnoho iných situácií, kedy si budeš musieť poradiť sám. Keď sa napriek všetkému budeš do lesa vracať a rád, vtedy si zvládol život v buši.“
„Toto som mal vedieť dávno! Kedy a kde je zraz wranglerov?“
„Tohto roku to už nestihneš. Sezóna už beží. Budúci rok koncom zimy alebo skoro na jar skús kontaktovať outfitrov, možno ťa niektorý vezme. Príď za mnou do práce, nejaké adresy ti nájdeme.“

    Rick bol kedysi sprievodcom aj jeho bývalá manželka robila wranglera. Nemohol som na začiatok naraziť na povolanejšieho človeka. Všetko bolo zrazu jasné – jedna cesta bližšie k mojim snom sa ukrývala v tomto čarovnom slove – wrangler. Zaumienil som si, že budúcu sezónu sa skúsim k tejto robote dostať. Rozhodil som informačné siete. Netrvalo dlho a celá dedina vedela, že chcem byť wranglerom. Mal som však pred sebou skoro rok, za ktorý som sa chcel veľa o živote v divočine naučiť.

    Rickovým pričinením som získal aj svoju prvú pracovnú skúsenosť v buši. Jedno augustové ráno ku mne dorazila správa z jeho kancelárie, že ak chcem prácu v buši, tak za hodinu mám prísť na letisko k vrtuľníku. Do večera, že budem späť. To bolo všetko. Vzal som si fotoaparát a ponáhľal som sa na letisko.
    Tam ma už čakal Rick s Cliffom a pilotom vrtuľníka. Cliff, malý chlapík úradníckeho typu tesne pred päťdesiatkou s veľkými silnými okuliarmi a vrabčím hniezdom na hlave, bol šéfom expedície. Teda aspoň na papieri. Zastupoval yukonskú vládu, oddelenie pre ochranu rýb. Úlohou ním vedeného projektu malo byť vztýčenie v poradí už ôsmej rádiostanice na monitorovanie ťahu lososov na rieke Stewart. Výlet vrtuľníkom mal za cieľ vyhliadnuť vhodné miesto nad vodopádmi približne 45 kilometrov od Mayo na postavenie stanice. Na čo potrebovali zobrať so sebou na túto časť projektu aj mňa, som nepochopil, ale výlet som si vychutnal. Bola to moja vôbec prvá cesta vrtuľníkom a ďalší splnený sen.

    Miesto pre rádiostanicu malo spĺňať niekoľko podmienok. Malo byť vo svahu tak, aby mohla anténa prijímať signál z čo najväčšej vzdialenosti. Malo byť rozumne prístupné z brehu a v blízkosti s malou plošinou, aby tam mohol pristáť vrtuľník s ťažkou konštrukciou stanice. Bonusom by bolo, keby ako miesto pre stanicu, tak pristávacia plošina vyžadovali čo najmenej drevorubačských prác a šľahačkou na tortu, aby bola poloha zaručujúca aspoň ako taký úkryt pred zrakmi náhodných okolo plávajúcich vodákov v lete a traperov na skútroch v zime. Plánovaná životnosť rádiostanice bola až do desať rokov, bolo by škoda, keby sa niekto rozhodol dodať svojmu zrubu viac elektrickej energie na účet vlády vďaka voľne prístupným slnečným panelom.
    Pilot krúžil nad potenciálnymi cieľmi, Rick s Cliffom v slúchadlách s mikrofónmi náruživo diskutovali prednosti a nedostatky jednotlivých miest a ja som sa márne snažil prinútiť svoju predstavivosť, aby mi aspoň v hrubých rysoch načrtla, ako tú stanicu do tých husto zarastených strmých svahov dostaneme. Nakoniec to vyzeralo, že Cliff je spokojný a leteli sme naspäť do Maya.

    Na druhý deň sme sa s Cliffom a Rickom stretli pri vodnej leteckej základni. Bol som podľa inštrukcií zbalený na päť až desať dní. Bolo ťažké odhadnúť, koľko času práce zaberú. Cliffov rozpočet dovoľoval maximálne desať dní, tak všetci dúfali, že za ten čas budeme hotoví. Potraviny zabezpečoval šéf projektu. O bezpečnosť výpravy sa delili Cliff (brokovnica, satelitný telefón) a Rick (skúsenosti, 2 psy, brokovnica). Moje zaradenie bolo nosič materiálu a pomocný konštruktér a lesný robotník. K celému projektu som sa dostal vlastne len vďaka na Yukon veľmi nevšednej kombinácii kvalifikácií. Jednak som bol práve bez práce a pracovať som chcel a tiež som bol schopný ráno nastúpiť včas a triezvy. Vláda pôvodne trvala na obsadení mojej pozície dvoma príslušníkmi z miestneho indiánskeho kmeňa. No nenašiel sa ani jeden so spomínanými kvalifikáciami, tak som na poslednú chvíľu prácu dostal ja. S transportom k vodopádom nám prišiel pomôcť tiež na poslednú chvíľu naverbovaný skúsený riečny vlk Brad a jeho veľký čln.

    Najprv všetko prebiehalo hladko a podľa plánu. Materiál bol v poriadku preplavený pod vodopády, kanoe s malým motorom spustené na vodu nad vodopádmi a základný tábor pripravený. Bradova úloha bola splnená. Ostali sme traja muži a dva psy. Počasie nám prialo a večer sa rozprúdila živá debata pri táboráku. Od rádiostanice obaja moji spoločníci plynulo prešli k filozofickým otázkam dnešnej doby, literatúre a horúcim problémom našej planéty. S úžasom som si uvedomil, aké intelektuálne boli zatiaľ všetky diskusie pri táborákoch, ktorých som bol na Yukone svedkom. Žeby blízkosť divokej prírody nedovoľovala rozvíjať iné, než veľmi hlboké priam existenčné otázky?

    Hneď ráno však prinieslo prvý naozaj existenčný problém. Rick po inventúre kontajneru s potravinami s neskrývaným rozčarovaním vyslovil pochybnosti, či máme dosť jedla. Cliff ho ubezpečoval, že určite máme dosť, ale vždy je možnosť vyžiadať si ďalšie až priletí vrtuľník, aby nám prepravil konštrukciu blízko staveniska. Rick sa nezdal presvedčený, no nič nepovedal. Po raňajkách sme preniesli nevyhnutné pracovné nástroje, trochu jedla a výstroj do dažďa nad vodopády. Naskočili sme aj so psami do kanoe a vybrali sa proti prúdu k miestu stavby. Lepšie povedané chceli sme sa vydať. Motor s výkonom dvoch konských síl nebol schopný tlačiť plne naložené kanoe proti pomerne silnému prúdu rieky. Rick, psy a ja sme vyskočili a kráčali po brehu, zatiaľ čo Cliff sa pomaly posúval popri brehu v kanoe pred nami. Neušli sme ani kilometer, keď sme ho našli s loďkou vytiahnutou na breh. Narazil vrtuľkou z motora na kameň a zlomil si jednu čepeľ. Musel sa vrátiť pešo do tábora pre náhradnú vrtuľu. My sme s Rickom pokračovali ešte asi 4-5 kilometrov, sadli sme si na breh a čakali, kým sa Cliff objaví. Okolo obeda konečne prišiel. Po jednom nás previezol na druhý breh a vrátil sa pre náradie.
    Netrvalo dlho a bolo nad slnko jasnejšie, že miesto, ktoré bolo pôvodne určené ako stanovisko pre rádiostanicu je nepoužiteľné. Bolo z brehu len veľmi ťažko dostupné, stanica by stála v nevhodnom uhle voči rieke, navyše vyčistiť plošinu pre pristátie vrtuľníka by zabralo niekoľko dní. Zbytok dňa sme strávili hľadaním náhradného riešenia. Podvečer sme konečne mali rozumný kompromis a mohli sme sa vrátiť do základného tábora.

    Druhý deň sme strávili drevorubačskými prácami. Za dvanásť hodín sme mali miesto pre stanicu, plošinu pre vrtuľník, prístupovú cestu od rieky i plošiny, ako aj čiastočne vyčistenú dráhu pre rádiosignál z rieky. Preplavili sme sa na druhý breh a do tábora sme sa vracali pešo. Kanoe sme nebrali, aby sme druhý deň, keď sa vrátime vrtuľníkom, ušetrili čas. Večer Cliff satelitným telefónom dohodol let. Rick ho donútil, aby objednal aj dodatočné jedlo.
    Ráno sme si s Rickom krátili čakanie na vrtuľník pozorovaním lososov v ich snahe prekonať vodopády skokom do výšky. Bolo to úchvatné divadlo. Obrovské ryby skákali do niekoľkometrovej výšky, aby prekonali ťažkú prírodnú prekážku. Znova a znova neúnavne pokusy opakovali a my sme im držali palce. Niekedy sa zdalo, že po prúde vody postupujú rovnako ako keby to boli mohutné rebríky so stupienkami. Keď sa niektorému lososovi konečne podarilo dosiahnuť najvyšší stupienok a zmiznúť v hornom toku rieky, človeku sa chcelo od radosti tlieskať. Úplne ako na športovom podujatí. Keď sa nad nami objavil vrtuľník, len veľmi neochotne sme zišli do tábora.

    Prvé, čo Rick skontroloval boli dodatočné zásoby jedla. Pohľad na malú igelitku ho zjavne neuspokojil. Chvíľu o niečom diskutoval s pilotom, následne si vymenil niekoľko jemne podráždených slov s Cliffom. Boli príliš ďaleko, aby som rozumel o čom je reč. Potom sme všetci naskočili a leteli sme obhliadnuť pristávaciu plošinu. Pilot chcel mať istotu pred tým, ako na miesto poletí so sieťou plnou ťažkého materiálu. Plošina bola dostatočne veľká, no koruny okolitých stromov nedovoľovali príliš bezpečné manévrovanie. Navyše pne stromov mohli ohroziť pristátie, tak bolo rozhodnuté, že vrtuľník nesadne na zem, ale že Cliff a ja vyskočíme z asi metrovej výšky. Skočili sme a vrtuľník odletel k táboru. Ešte predtým, ako som opustil palubu mi Rick zakričal do ucha: „Veľa šťastia, uvidíme sa v Mayo!“ Nechápal som. Keď odleteli, obrátil som sa na Cliffa, aby mi to vysvetlil. Len zlostne zavrčal, že Rick skončil a viac sa nechcel na túto tému baviť.

    Za pol hodinku bol vrtuľník naspäť i so sieťou. Odpojili sme sieť s nákladom. Vrtuľník preletel na druhý breh a čakal kým mu dáme znamenie, že môže priletieť pre prázdnu sieť. Cliff zamával, vrtuľník nám zastal nad hlavami a pilot zhodil lano. Pripli sme sieť na lano a pilot znova pristál na druhom brehu, aby zbalil sieť. Pri pohľade na vrtuľník na druhom brehu vedľa nášho kanoe, sa mi do hlavy votrela zaujímavá otázka, na ktorú som nevedel odpoveď. Vyslovil som ju preto nahlas:
„Cliff, on ešte raz priletí?“
„Nie. Prečo?“
„Ja len, že ako potom prejdeme na druhý breh, keď ako hovoríš, Rick už skončil?!“
Neodpovedal. Šťavnato zaklial a začal zúrivo mávať na druhý breh. Pridal som sa. Pilot na moju veľkú radosť zjavne pochopil a vrátil sa. Klesol asi 30 centimetrov nad zem, Cliff naskočil. Vrátil sa na kanoe. Bol spotený ako myš, no bez slova sa pustil do príprav na stavbu. Po dobrej hodine už dával celkom súvislé príkazy a tak stavba rástla.
    Bolo už pokročilé odpoludnie, keď som si uvedomil, že som poriadne hladný. Každú chvíľu som čakal, že Cliff dá prestávku, vytiahne jedlo a najeme sa. Po chvíli sa naozaj rázne vybral k svojmu batohu. Sadol som si do tieňa a čakal. Na moje prekvapenie však Cliff len zlostne hodil batoh na zem a pomaly začal klesať k rieke.

„Poď sa aspoň napiť. Jesť budeme až v tábore.“
Chcelo sa mi smiať i zúriť zároveň. „On nevzal ani jedlo, ani nádoby na vodu! A Rick je preč! Som tu úplne napospas tomuto „expertovi“! Už aby sme boli na ceste domov!“ Bežalo mi dehydrovanou hlavou.

     Napili sme sa a pokračovali v práci do neskorého večera. Keď sme úplne vyčerpaní sedeli v kanoe a plavili sa späť do základného tábora, väčšia časť rádiostanice už bola vztýčená. Radosť z dobre vykonanej práce sa však dostavila, až keď som do seba dostal výdatnú večeru. Z nových zásob potravín ostalo len tak-tak na raňajky pre dvoch.

    Ráno som nič nenechal na náhodu. Vodu i potraviny som si zabalil sám. Nenápadne som skontroloval, či má Cliff zabalený satelitný telefón a náboje do pušky. Do svojho batoha som pre istotu hodil sekeru navyše. Počasie nám prialo a tak sme už o pol desiatej pokračovali v diele. Okolo siedmej večer bola stanica dokončená a Cliff sa pripravoval na naštartovanie počítača. Zakrátko vysvitlo, že nemá dôležitý kábel, bez ktorého je počítač zbytočný. Chvíľu sa snažil na kolene vyrobiť nejakú náhradu životne dôležitej súčiastky, no rýchlo to vzdal a rozhodol, že sa vráti za týždeň s Bradom a káblom. Naša misia sa teda chýlila ku koncu. Z brehu sme sa ešte raz otočili, aby sme si naše veľdielo poriadne prehliadli. Naskytol sa nám desivý pohľad. Vo svahu rovno nad stanicou sa nachádzal mohutný smrek, ktorý sa ako na potvoru nebezpečne nakláňal vo výške presne nad stredom antény. Cliff usúdil, že to zas tak veľké nebezpečenstvo nie je, aj keď ja som si nebol celkom istý, či verí vlastným slovám.

    Cesta člnom naspäť do Maya sa tiež neobišla bez neobvyklých udalostí. Ani nie v polovici cesty sme uviazli na plytčine a nebyť zázračnej pomoci okolo náhodou plávajúcich Belgičanov na nafukovacom člne, asi by sme sa riadne vytrápili, než by sme čln dostali naspäť do prúdu. Bol som celkom rád, keď sa naše cesty s Cliffom v Mayo definitívne rozišli. Do môjho života sa opäť vrátila väčšia istota. Vedel som, že do buše už s hocikým nepôjdem.

Pokračovanie...

• Späť